Pre mnohých asi najznámejšou tvárou Slovenskej televízie je moderátor hlavného spravodajstva Ľubomír Bajaník. Charakteristický hlas, výrečnosť ale napríklad aj schopnosť reagovať na nové udalosti z neho vykuli prototyp moderátora, ktorý sa vo svojej práci pohybuje obozretne a zároveň ju má rád.
Práca moderátora býva pre niektorých ľudí snom, pre niekoho dokonca splneným. Skrýva sa za tým však veľká drina a nie len to. Najlepšie spoznať túto prácu a samotného Ľubomíra, je spýtať sa ho priamo. Dozvieme sa tak možno niečo o jeho začiatkoch a živote…
Bolo od malička Vaším prianím pracovať v televízií?
– Určite nie, hoci nejaké náznaky tam boli. Mal som rád literatúru, recitoval som a spolu s bratrancami sme sa nahrávali na kotúčový magnetofón a komentovali sme rôzne udalosti a tak vlastne tvorili vlastné rádio.
Kedy ste po prvý krát zistili, že toto je tá práca, ktorá by Vás napĺňala a začala k nej viesť cesta? Predpokladám, že nie ste človek z ulice, ktorý zvíťazil len tak v nejakom konkurze.
-V čase, keď som začínal moje pôsobenie v televízii, tak povedomie o moderovaní nebolo tak rozšírené, neexistovali rôzne masmediálne fakulty, ktoré vznikli ako huby po daždi. Takže v mojom prípade zapracovala naozaj náhoda. Brat si všimol, že STV vyhlásila konkurz na externého hlásateľa. Ako študentovi histórie a anglického jazyka sa mi po prihlásení podarilo vyhrať.
Prioritou bola pre mňa škola a neľutujem, že som sa takto rozhodol. Na Filozofickej fakulte som získal úžasné intelektuálne a jazykové podkutie pre moju prácu. Tých 5 rokov bolo viac v znamení seminárov a v knihách a popritom sa dalo privyrábať zopár službami v televízii a občasným moderovaním malých programov. Po skončení školy prišla ponuka byť na obraze, ale aj v pozadí ako vedúci vysielacej zmeny. To bola výborná škola fungovania v televízii. Postupom času sa zo mňa stal redaktor a moderátor spravodajstva. Popri práci v zahraničnej redakcii som uvádzal krátke správy a neskôr aj hlavné správy. Chvíľu bol zo mňa moderátor ranného magazínu. Ten bol zameraný predovšetkým spravodajsky a neskôr som sa opäť vrátil do večerných správ.
Laicky si dokážem predstaviť, že ako tvár obrazovky musíte dávať pozor aj na svoj vzhľad. Spája sa s tým aj nejaké odriekanie niektorých druhov športu, hier a podobne? Pochopiteľne, že venovanie sa boxu by asi nebolo to pravé pre moderátora. Je ale niečo celkom bežné, čomu sa musíte vyhýbať?
– Keďže som lenivec, tak mi odriekanie športu nerobí žiaden problém. Ale vážne. Zo športu ma baví plávanie a bicyklovanie, pretože má blahodarný vplyv na kondíciu. Zistil som, že ak chce byť človek fit, musí byť poriadne oddýchnutý. A preto 7- 8 hodinový spánok v čase od 23 hodiny do rána je prvý bod spokojnosti. Vyhýbam sa ponocovaniu. Pravdu povediac ani na to nie som stavaný. Už o pol jedenástej večer zívam a radšej vstávam skoro ráno.
Nie som ani priateľom studených nápojov. Tie mi nerobia dobre na hrdlo. Ale to je samozrejme u každého individuálne.
Máte svoj moderátorský vzor, prípadne niekoho, koho si sám v televízií rád pozriete a vážite si jeho prácu?
Z BBC sú to tváre, ktoré vidím denne Nik Gowing, Lyse Doucet alebo Mike Embley. Zo CNN napríklad extravagantný Richard Quest, ale svojimi skúsenosťami a prirodzenosťou ma oslovuje Marcela Augustová z ČT.. . . .
Keďže moderujem aj reláciu Sféry dôverné, obzerám sa aj moderátoroch panelových diskusií v rôznych médiách.
Nepokúšali sa o Vás aj iné médiá? Predsa len sú Vaše kvality vidieť a počuť po celom Slovensku a to neujde pozornosti ani väčších súkromných televízií.
Ďakujem za lichôtku, ale ja sa držím pri zemi. Predsa len spravodajstvo verejnoprávnej televízie nie tak sledované ako správy súkromných médií, takisto je tu mnoho naozaj skúsených a inteligentných kolegov, takže tie presuny nie sú na dennom poriadku. Pre mňa je dôležité neustále vzdelávanie a naberanie skúseností, ktoré sa dúfam odráža aj na obrazovke.
Už som to niekde povedal, že vzdelávanie je jedna z najväčších rozkoší. Tým vzdelávaním nemyslím len študovanie kníh, chodenie na semináre a stáže, ale aj šťastie na ľudí, ktorí vás ťahajú v profesionálnej oblasti dopredu.
Je ťažké zachovať vážnu tvár počas vysielania naživo pri témach, kde sa úsmev alebo až smiech naozaj nehodí?
– Ja mám taký prirodzený úsmev v očiach, preto sa niekedy môže zdať, že sa netvárim dostatočne vážne. No táto práca nie o pretvarovaní sa. Ak celý deň zbierate informácie o povodniach na Hornej Nitre alebo počítate, koľko ľudí odviezli do nemocnice po streľbe v Dev.Novej Vsi, tak žijete s udalosťami veľmi blízko. Do smiechu vám naozaj nie je.
Spomínate si na nejakú „halušku“, ktorú sa Vám podarilo povedať, ale sám ste si to všimol neskoro? Niečo čo menilo význam vety, alebo celej informácie odvysielanej do éteru?
– / asi v rýchlosti nie/
To sa občas stane, brpty sú nemilé, ale zato ľudské.
Trúfli by ste si na prácu reportéra na cestách na spôsob tých v CNN alebo BBC vyslaných na miesta bombových útokov, nepokojov v rozvojových krajinách a podobne?
– Je to výzva, no pravdupovediac by som musel predtým nabrať viac skúseností s reportérskou prácou, vybudovať si viac kontaktov, mať kvalitné technické zázemie a podobne. Na začiatok by som si vedel predstaviť prácu reportéra napríklad v Poľsku- je to moja obľúbená krajina, je nám blízka jazykom aj kultúrou, mám pocit, že sa málo zaujímame o dianie u našich veľkých a početných susedov.
Čo napĺňa Váš voľný čas, ak Vám vôbec nejaký zostáva? Čo rodina a deti . . . .
– Voľný čas rád využívam na cestovanie. Najmä domov za blízkymi v Zlatých Moravciach. Cestujem tiež na krátke výlety autom alebo vlakom. Sám alebo s priateľmi radi spoznávame známe aj menej známe miesta. Obdivujeme architektúru. Nielen staré gotické, renesančné a barokové stavby, ale aj tie modernejšie. Milujem funkcionalizmus, ktorý znamenal naozaj veľký skok v dejinách architektúty. Veď si predstavte kam sa architektúra posunula za niekoľko rokov na začiatku 20. storočia. Typickým kontrastom napríklad v Bratislave je Modrý kostolík sv. Alžbety a oproti stojaca nemocnica na Bezručovej. Je mladšia asi o 20 rokov a je úžasným príkladom moderného myslenia v novej republike.
História, ktorú som študoval mi dáva pri cestovaní iný rozmer poznávania, pretože viem, čo sa kde stalo a odohralo. Cítim ducha miesta – genius loci.
Okrem cestovania rád čítam, chodím do kina a mám s priateľmi jednu novú záľubu či skôr prácu- kaviareň v centre mesta.
Bol čas dovoleniek. Nemali ste pri Vašom povolaní problém s výberom a naplánovaním dovolenky, alebo sa musela podriadiť potrebám televízie? Láka Vás zahraničie, alebo si rád pozriete aj krásy Slovenska?
Mám veľmi ústretových kolegov, takže pri plánovaní dovoleniek si vyjdeme v ústrety. Ak sa niekto rozhodne, že chce dovolenkovať 10 či 14 dní, ten druhý tie dva týždne potiahne. Potom sa vystriedame. Toto leto som navštívil spolu s rodičmi Turecko, bola to vylihovacia klasika, ale nesmierne príjemná. Počas roka, ako som spomenul, si rád vyjdem na krátke výlety po Slovensku či do susedných krajín. Prešiel množstvo zaujímavých miest.
Naposledy napríklad Beckov a Nové Mesto nad Váhom, v Rakúsku vinárske mestečko pri Neziderskom jazere RUST alebo som si vychutnal pôsobivý urbanizmus Opavy a Ostravy.
Vyskúšali ste už aj iné povolania? Čím by ste vôbec chcel byť, ak by ste z nejakého dôvodu už nemohol moderovať v televízií?
– Teoreticky by som mohol učiť angličtinu alebo dejepis. Takisto by som si vedel predstaviť prácu pri organizovaní rôznych konferencií, tlačových besied v nejakej PR agentúre alebo v nejakej firme. Možno byť hovorcom. A možno aj niečo úplne iné-napríklad byť prevádzkárom kaviarne.
Ďakujem za rozhovor moderátorovi hlavného spravodajstva Slovenskej televízie Ľubomírovi Bajaníkovi a želám mnoho úspechov v ďalšej práci.
