V Japonsku zomrie ročne viac ako tisíc ľudí na následky prepracovanosti. To, že obyvatelia vychádzajúceho slnka nerozumejú pojmu jing-jang medzi prácou a súkromím, môžeme pokojne zvaliť na ich odlišnú sushi mentalitu. Keď to však nedokážete „odseparovať“ vy, miesite si na vážny problém. Workoholizmus totiž nie je moderný lifestyle, ale trpká čerešnička na zozname civilizačných pliag!
Čierna labuť – česká Natalie Portman
Workoholizmus sa tvári ako závislosť, ktorú sme si nedávno vymysleli z nutkavého pocitu všetko pomenovať, no fakt je, že už v roku 1852 písal Gustave Flaubert o „expertoch“, ktorí sa v práci doslova pochovali. Možno netušíte, že workoholizmus sa môže týkať akéhokoľvek povolania! Áno, aj éterického baletu. Nezdravý perfekcionizmus a závislosť na balete (nech to znie akokoľvek vznešene), dohnal jednu z najznámejších českých baletiek Barboru Kohoutkovú do stavu buď ona (život) alebo balet (telesný bankrot). Nakoniec zložila zbrane (špičky), a tým sa zachránila.
Nefalšovaný profil workoholičky
Zostaňme ešte chvíľu na bojovnom kontinente žien. Workoholičkami nie sú ženy, ktoré to o sebe vykrikujú po treťom mojite (v skutočnosti by si naň len veľmi ťažko našli čas). Právoplatné workoholičky disponujú nekonečným arzenálom obrany, takže mučivé priznanie, že ich práca viac pohlcuje ako napĺňa, si ne-vy-du-pe-te. S plytkým nádychom vám vymenujú dôkladne prešpikovaný zoznam dôvodov, pre koho toľko drú v tom nadnárodnom gigante. Makajú pre famíliu, firmu, niektoré sa neštítia použiť patriotický argument, že tak robia pre štát! Nemáte dôvod pochybovať (skôr sa začnete hanbiť za svoj asketický zoznam), pretože workoholizmus sa sám o sebe veľmi ťažko špecifikuje. V hre je niečo nehmatateľné. V ohnisku závislosti rotuje práca, čo je najväčší paradox celej závislosti.
Panické stavy pred víkendom
Podľa doktorky Beverly A. Potterovej je u workoholikov pracovný a súkromný život taký prepojený, že žijú vo firemnom ghette, kde všetci priatelia sú kolegovia a takmer všetky spoločenské akcie majú spoločného menovateľa – prácu. Džob pre nich predstavuje bezpečné útočisko, kde získavajú sami pre seba hodnotu. Mnohí z nich tak prešľapujú na území svojich biologických rezerv a nakoniec strácajú aj to, čo získali. Ako 42-ročná Danka, bývalá riaditeľka medzinárodnej spoločnosti. „Pred pár rokmi som bola presvedčená, že som nenahraditeľná. Od rána do noci som lietala medzi letiskom a kanceláriou. Domácnosť stála, iritovalo ma všetko – od manžela až po deti – ktoré som prakticky nevidela. Až som dostala ‚zhora‘ stopku – totálny psychický aj fyzický kolaps. Myslela som, že zošaliem a skrachuje celá firma. Firma, samozrejme, prežila. Zažila som poriadnu ranu pre moje ego, no hlavne som sa naučila počúvať svoje telo. Bez neho by som tu už nebola.“
Poznáte iný strop ako kancelársky?
Mimochodom, vedeli ste že, workoholik ani nemusí každý deň vstávať do práce a ašpirovať na titul najproduktívnejší zamestnanec roka? Podľa názoru psychoterapeuta a psychiatria MUDr. Tomáša Rektora to môže byť jednoducho človek, ktorý nedokáže odmietnuť žiadnu prácu, výzvu, neustále štartuje nové projekty a zrazu „zinfarktuje“ pri tom, že robí dvadsať vecí naraz a finálny „skutek utek“. Aby sme však neurazili zdravo motivovaných jedincov, zasvätíme vás do základných faktov. To, že zbožňujete svoju prácu, je, samozrejme, v poriadku. To, že momentálne rozbiehate biznis a piplete sa s týmto „dieťaťom“ aj šestnásť hodín denne, je tiež v poriadku. Takéto pracovné nasadenie je účelové a časovo obmedzené. Už menej normálne je pracovať šestnásť hodín denne počas niekoľkých rokov. A bez výdychu! „Povolania s pevnou pracovnou dobou sú pre workoholikov neatraktívne. Oni potrebujú mať voľnosť pri práci a nebyť ničím obmedzovaní,“ konštatuje psychoterapeut Mgr. Attila Balog. Tieto hranice najčastejšie prekračujú športovci, vedci, lekári, ale aj učitelia, ktorí musia fičať i po fajronte. S prácou po práci má skúsenosť aj 27-ročná Petra. Po roku sa druhej roboty vzdala – začali ju navštevovať paralyzujúce migrény, ktoré súviseli s tlakom, ktorý na seba vyvíjala. Klinická psychologička PhDr. Petra Scheberová zdôrazňuje, že človek si musí sám určiť, pokiaľ bude siahať jeho pracovné nasadenie, no zároveň dodáva, že v zložitých prípadoch nepomôže ani péenka či dovolenka, iba zmena pracovného miesta.
Neznámy pojem – work-life balance?!
V odborných kruhoch je téma „work-life balance“ najčastejšie skloňovaná ako konflikt – kvôli času zasvätenému práci, ignorujeme seba a svojich najbližších. Tento problém sa tlačí najmä na plecia zamestnaných žien, ktoré sú najviac hendikepované tým, že si budujú dve paralelné kariéry – jednu v očiach zamestnávateľa, druhú v očiach rodiny. V porovnaní s U$A má však starý kontinent na balans lepšie vyhliadky, keďže Európania si v práci odkrútia menej hodín ako Američania. Príkladom je Francúzsko s 35-hodinovým pracovným týždňom. (Okrem toho Američania si stále vo veľa prípadoch nečerpajú dovolenku.) Je azda záchranou materská dovolenka? Podľa experta na manažment Ing. Emila Buráka, PhD., sú workoholizmom najmenej ohrozené vydaté ženy-matky, keďže majú vo svojom živote viac „misií“, ale to neznamená, že sa ich workoholizmus netýka.
Najväčšie bohatstvo firmy = zamestnanci
Ako neprepísknuť tú ťažko identifikovateľnú hranicu medzi zdravo motivovaným človekom a workoholikom-otrokom v treťom štádiu? Nuž, je to tímová práca. Vás a vášho šéfa. V zahraničí top-manažéri bežne sliedia po pracovisku po osemnástej hodine a všetkých, ktorí tam zostali, donútia opustiť priestor (nie, nejde o sci-fi). Ako starí harcovníci totiž vedia, že aj tí najdokonalejší pracanti sa dokážu koncentrovať maximálne desať hodín denne. U nás si však tábor rýchlokvasených manažérov málokedy uvedomuje, že workoholik má k dlhodobo výkonnému zamestnancovi na svetelné roky ďaleko. Spočiatku možno maká ako drak a firme dokonale vyhovuje, že kmitá za troch (za jeden plat, všakže), no po čase jeho jasná hviezda začne pripomínať vyhasnutý meteorit. Podľa MUDr. Rektora workoholizmus dokáže zničiť nielen rodinu, ale aj firmu. Ozaj, spomínali sme stravovacie návyky workoholikov? Hrdzavú korunku zvráteného extrémizmu udeľujeme tzv. jobdopingu, kedy sa workoholici napchávajú rôznymi stimulantami a barbiturátmi. Podčiarknuté a zrátané, slovami psychologičky Mgr. Márie Rippovej: „Ak má človek ako jediný zmysel života prácu a nie je workoholik, môže byť šťastný. No ak je už vo fáze workoholizmu, veľmi ťažko môže byť šťastný. Myslieť si, že práca je pre workoholikov zmyslom života je mylné.“
Nájdite si čas:-) a otestujte si svoj (ne)pracovný život v krátkom teste:
- Robíte väčšinu činností radšej sami, než by ste požiadali o pomoc?
- Pôsobíte uponáhľane, akoby ste stále súperili s časom?
- Ste podráždení, ak vás niekto uprostred niečoho vyruší?
- Atakujú vás výčitky svedomia, ak práve na niečom nepracujete?
- Pýtate sa na rovnakú vec bez toho, aby ste si uvedomili, že ste už dostali odpoveď?
- Máte pocit, že veci neplynú dosť rýchlo alebo nie sú dostatočné rýchlo urobené?
- Zabúdate, ignorujete, či minimalizujete narodeniny, stretnutia, výročia, dovolenky?
- Robíte závažné rozhodnutia ešte predtým, ako máte k dispozícii potrebné údaje?
Ak ste odušu prikyvovali na väčšinu otázok, priznajte si, že nie všetko je vo vašom harmonograme „kóšer“. Vykľučkovať tak môžete z tragického precitnutia, o ktorom by mohli verejne prednášať patologickí workoholici. Tí – v hraničnom štádiu – dokázali pracovať sotva jeden deň v týždni! A toto (asi) nechcete.
