Recenzia filmu: Joy
V Hollywoode sa v poslednej dobe roztrhlo vrece so skutočnými príbehmi. Jeden z nich sa rozhodol natočiť aj režisér David O. Russell, ktorý predstaví životnú cestu Joy Mangano, slobodnej matky, ktorá vďaka vynálezu „zázračného mopu“ vybudovala jedno z najväčších obchodných impérií v Amerike. Typický film o glorifikácii amerického sna, plný motivačných fráz pôsobí na prvý pohľad triviálne, ale nenechajte sa odradiť – Joy je vcelku zábavné a inšpiratívne dielo, najmä pre dámske publikum.
Photo credit © eonline.com
Pristupovala som k filmu značne skepticky – trailer bol totiž tak nejednoznačný, že som nemala ani potuchy, o čom vlastne film bude. Videla som Jennifer Lawrence v slnečných okuliaroch a koženej bunde, v obklopení šialenej rodiny a hovorilo sa tam o nejakom biznise. That´s all.
Joy je žánrovo nezaraditeľný, možno by som ho klasifikovala ako životopisno-rodinný film s prvkami komédie. Je to príbeh silnej ženy, ktorá tak veľmi verila svojmu snu, že nakoniec to dotiahla na miliardárku. So zázračným mopom. Ja viem, znie to podivne, ale verte mi, že vo filme to tak banálne nevyznieva.
Práve pre revolučný vynález, ktorým je len „obyčajný“ mop, schytala Joy dosť tvrdé rany od filmovej kritiky. Hlavná pointa príbehu sa však skrýva v tom, koľko životnej ťarchy znesie jednoduchá žena zo šialenej rodiny, ktorá sa jej zavesila na krk a bráni jej v budovaní života podľa vlastných predstáv. Joy žije v polorozpadnutom dome zaťaženom hypotékou, s dvoma deťmi a exmanželom okupujúcim pivnicu. Navyše ju prepustili zo zamestnania a z podarenej rodinky (okrem svojského otca) nikto nemá poriadnu prácu.
Photo credit © joblo.com
Najzábavnejším človekom z celého filmu je otec, v stvárnení Roberta de Nira, ktorý večne pendluje medzi svojou rodinou, neúspešným podnikom a milenkami. Celá rodina pôsobí ako jeden veľký cvokhaus. Vôbec nechápem, ako Joy dokázala v takomto prostredí niečo vytvoriť. Ale možno práve bieda a hysterická neistota ju dotlačili k tomu, aby vykročila, otvorila hlavu a začala pracovať s tým, v čom je skutočne dobrá: vymýšľať a tvoriť veci, ktoré budú ľudia používať.
Čo sa Russellovi ako režisérovi a scenáristovi v jednom nemôže určite uprieť, je schopnosť natočiť ľudský a prostý príbeh tak, aby nenudil. Lenivá začiatočná stopáž sa síce vlečie, strácame sa v dejových odbočkách, ktoré nás zbytočne odvádzajú od hlavnej linky príbehu, následne však story naberie rýchly spád, akoby režisér prišiel na to, že nemá veľa času. Joy má odrazu po pár dňoch hotový prvý prototyp mopu. Strih, Joy pomáha jej exmanžel dostať sa do jednej z najslávnejších teleshoppingových televízií v krajine, prijíma ju hneď najvyšší šéf v podaní Bradleyho Coopera, s ktorým dohodne prvý deal vo svojom živote. Divák zákonite dostane pocit, že všetko šlo akosi rýchlo a ľahko. Toto je tá zdrvujúca, ťažká cesta za americkým snom? Práve na týchto hluchých miestach vznikajú zbytočné diery v scenári.
Photo credit © 45.media.tumblr.com
Rušivo na mňa pôsobil výber rozprávača celého príbehu – babičky samotnej Joy, ktorá však v polovici filmu umiera, čo mi prišlo nanajvýš divné. Ona je totiž nosným predstaviteľom a iniciátorkou Joyinho zapálenia, rozdúchava v nej nádej a od detstva jej vštepuje do hlavy, že je výnimočná a jedného dňa dokáže neuveriteľné veci. Joy jej chce veriť, ale je nutné dodať, že životné okolnosti sa s ňou vôbec nemaznajú.
Musí prekonávať veľmi drsné prekážky, obchodné a najmä finančné problémy – dve hypotéky na dom, miliónové dlhy, pretrvávajúce ťažkosti s dodávateľom súčiastok, vlečúce sa neprehľadné patentové a právne procesy, nátlak investorov. Až mi prišlo zle, keď som to všetko prežívala s hlavnou hrdinkou… V tom spočíva Russellovo rozprávačské čaro a Lawrencovej prirodzený výkon – v možnosti stotožniť sa s hlavným hrdinom.
Photo credit © pbs.twimg.com
Jennifer Lawrence hrá veľmi odhodlane a snaží sa vytĺcť z charizmy hlavnej postavy maximum, ale na môj vkus trochu pokrivkáva v emočne vypätých situáciách, keď musí prejaviť tvrdé obchodné a vyjednávacie schopnosti. V týchto scénach sa mi zdala nepresvedčivá a zbytočne ich mimicky prehrávala – neverila som jej. Nevidela som Joy Mangane, videla som Jennifer Lawrence hrať Joy Mangane. Anyway, Akadémii sa zjavne jej prejav pozdáva, nakoľko je nominovaná v kategórií za hlavnú ženskú úlohu.
Nepochopila som pár snových záberov, akoby vystrihnutých z gýčovitého muzikálu. Dej nepodporovali, len bezúčelne ukazovali Joy v absurdných situáciách, film tak zľahka skĺzaval k formátu rozprávky plnej klišé.
Photo credit © joblo.com
Koniec bol zbytočne patetický a preamerikanizovaný, koniec koncov, asi každý tuší, ako to všetko skončí, inak by sa o tom nenatočil film, však? Režisér mohol trochu ubrať z toho kvázi „som tvrdá biznismenka, practe sa mi z cesty“ štýlu, v tom prípade by ani Jenifer Lawrence v niektorých scénkach tak strašne neprehrávala a zachovala by si vľúdnejší, pokornejší herecký prejav, ktorý by v konečnom dôsledku vyznel oveľa intenzívnejšie.
Joy má slúžiť ako vnútorný zapaľovač. Hlavný motivačný úmysel Davida O. Russella je nechať vás uveriť, že v živote je možné skutočne všetko, ak máte odhodlanie a dostatok vytrvalosti. Joy má primäť ľudí neprestať snívať a venovať sa tomu, čo chcú v živote dokázať, nech už sú ich sny akékoľvek, možno pre niekoho smiešne či nezmyselné. Aj keď by mali byť o zázračnom mope, ktorý vám prinesie vytúžené milióny…
HODNOTENIE: 70 %
