Turínske plátno vzbudzuje mnohé diskusie aj na vedeckej úrovni. Relikvia či ikona? Dôkaz alebo obraz? A jedna z indícií má vzťah k Slovensku.
Turínske plátno, ľanová plachta dlhá takmer 4,5 metra a široká 1,1 m, je umiestnené v katedrále v Turíne. Na plátne vidno odtlačok v podobe obrazu nahého muža a rôzne škvrny, krvavé fľaky, stopy po vode a požiaroch. Odtlačok predstavuje fotografický negatív obrazu urasteného muža vo veku 35 až 40 rokov z prednej aj zadnej strany. Plátno je uložené v kostole sv. Jána Krstiteľa v Turíne. Prvá overiteľná informácia o jeho existencii pochádza z roku 1349. Odvtedy až po súčasnosť vieme jeho cestu sledovať. Ale odkiaľ pochádza a kedy vzniklo?
Pôvod Turínskeho plátna už vyvolal množstvo polemík. Stačí si chvíľu googliť a nájdene nesmierne množstvo argumentov pre a proti tvrdeniu, že je plátnom, do ktorého bolo zabalené telo Ježiša Nazaretského po jeho sňatí z kríža, a že to bolo plátno, z ktorého vstal pri zmŕtvychvstaní. Oproti tomu stoja hypotézy, že ide o stredoveký výtvor, napodobneninu nejakého originálu či umelecké dielo, ktoré malo znázorniť Krista alebo neznámeho človeka.
Z hľadiska kresťanskej viery, samozrejme, je otázka pravosti Turínskeho plátna opodstatnená, ale nie kľúčová. Cirkev ho považuje za dôležitú pripomienku Kristovho utrpenia, o ktorého pravosti však nemá rozhodovať ona, ale veda. Výskumu plátna sa venuje samostatný vedný odbor, tzv. sindonológia, ktorá zhromažďuje množstvo vedcov a bádateľov z najrôznejších odborov – od počítačových grafikov, archeológov až po lekárov.
Čo hovorí o Turínskom plátne Nový zákon?
Ak by prví nasledovatelia Ježiša našli plátno v jeho hrobe s podobizňou, museli by sa predsa o tom zachovať nejaké stopy v ich posvätných textoch. Akési látky, plachty či plátno v Kristovom hrobe naozaj spomínajú všetky štyri evanjeliá, ich interpretácia je však zložitá.
Obzvlášť veľkú pozornosť im venuje apoštol svätý Ján, ktorý bol priamym svedkom pri Ježišovom hrobe. Prázdny hrob opisuje takto: „Peter a ten druhý učeník (Ján, autor, ktorý seba nemenuje) šli k hrobu. Bežali obaja spolu, ibaže druhý učeník bežal rýchlejšie ako Peter, takže prišiel k hrobu prvý. Keď sa nahol, videl tam ležať plachty, ale dnu nevošiel. Vzápätí za ním prišiel aj Šimon Peter, vošiel do hrobu a videl ležať plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Tá však nebola medzi plachtami, ale zvinutá osobitne na inom mieste. Vtedy vošiel aj ten druhý učeník, ktorý prišiel k hrobu prvý. Videl a uveril.“ (Jn 20,3-8)
Pre Jána teda scéna a predmety, ktoré uvidel v hrobe, sú motiváciou, aby uveril v Kristovo zmŕtvychvstanie. Uloženie plachiet, možno obraz na plátne ho presvedčili, že Ježišovo telo nemohlo byť z hrobu ukradnuté. (O správnosti prekladu sa vedú spory. Zástancovia pravosti Turínskeho plátna tvrdia, že Ján mohol vidieť neporušene položené plachty, z ktorých sa Kristovo telo stratilo. Hovoria o tom, že šatka, ktorú text spomína, má byť v skutočnosti šatkou, ktorá pridŕžala Kristovu bradu.)
U evanjelistu Lukáša vidíme podobný výjav: „No Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol, videl tam len plachty. Odišiel domov s úžasom nad tým, čo sa to stalo.“ (Lk 24,12)
Aj evanjelisti Matúš a Marek hovoria o plátne, ktorý kúpil bohatý a tajný prívrženec Ježiša, Jozef z Arimatey: „Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna.“ (Mt 27, 59) „Jozef kúpil jemné plátno, sňal ho z kríža, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu vytesaného v skale.“ (Mk 15, 46)
Čo pritom treba zvážiť
Pri analýze týchto textov si treba zvážiť pár východísk. Po prvé, slovenské verzie sú prekladmi, ktoré môžu pôvodné významy skresliť. Zavádzajúce je použitie plurálu u Jána a Lukáša, keďže Turínske plátno predstavuje jeden kus látky. Zástancovia originality plátna tvrdia, že plurál vznikol tak, že okrem plátna boli pri pohrebe použité obväzy na pripevnenie Ježišových rúk a nôh k telu, pretože tie v posmrtnom tuhnutí museli byť priviazané. Rovnako bola prítomná aj šatka, ktorou podviazali Ježišovu bradu.
Pritom Matúš a Marek hovoria o novom plátne, čo nevylučuje, že sa jednalo o jeden kus látky. Navyše výskumom sa určilo, že Turínske plátno, ak pochádza z 1. storočia, malo v tej dobe predstavovať luxusný tovar na základe čistoty materiálu aj spôsobu tkania. Tento údaj by zodpovedal štatútu a bohatstvu Jozefa z Arimatey, člena židovskej veľrady, ktorý plátno zakúpil.
Po druhé, je ťažké predpokladať, že by prví kresťania nezachovali takéto dôležité relikvie. Pravda, všetko, čo pochádzalo z hrobov, považovalo židovské náboženstvo, ktorého zvyky dodržiavali aj prví nasledovníci Ježiša, za nečisté a aj rímske právo trestalo vykrádanie hrobov smrťou. Preto možno predpokladať, že ak uchovali plátno, respektíve plachty z hrobu, ich existenciu zachovávali v tajnosti.
V nasledujúcej časti Prípad Turínske plátno 2. si môžete prečítať krátky súhrn pre a proti originalite plátna ako Kristovho posmrtného rubáša.
