Nechutné stredoveké praktiky: Liečenie časťami zvierat

0
4444

Stredoveki ludia

Nehovoríme teraz o liečení pomocou psychického pôsobenia zvierat na pacientov či o stimulácii. O kanisterapii, felinoterapii či delfinoterapii. Reč bude o dobách, keď sa choroby liečili zvieratami. Časťami zvierat.

Keď sa svet okolo nás stáva turbulentným a neistým, zákonite rastie túžba po stabilite. Jedným z pridružených javov tejto tendencie je nárast záujmu o doby, ktoré sa s odstupom javia ako časy, keď ľudia si ešte mohli byť určitými vecami istí. A medzi tie patrí aj stredovek, keď si ľudia boli istí svojou stavovskou príslušnosťou a večným životom v nebi alebo pekle, ktorý mal nasledovať po tom pozemskom. Život v tomto svete bol však aj v stredoveku ťažký. Vojny, choroby a nákazy, ktoré decimovali obyvateľstvo a lekárska veda, ktorá sa nám s odstupom času javí ako číra ruská ruleta – buď sa pacient zachránil, alebo zomrel na chorobu či na liečenie.

 

Bolesť, krv – a exkrementy

V stredoveku, v ktorom sa lekárska veda opierala o dva základné zdroje – o antickú tradíciu a poznatky arabských učencov –, možno rozlíšiť tri skupiny liečiv. Prvé, liečenie bylinkami, zažíva dnes obrovský rozmach, druhá skupina liečebných postupov – recepty zo zvierat – je však takmer neznáma. (Tretiu skupinu liečiv tvorili minerály, drahokamy, ktoré sa na jednej strane objavujú v ezoterických náukách, ale minerály sú prítomné aj v liečivách štandardnej medicíny.)

Je jasné, že za menším záujmom o liečenie zvierat je zmena postavenia zvierat v našej kultúre. Pre stredovek to boli tvory podriadené človeku, ktorý dostal poverenie od Boha panovať svetu, aj svetu zvierat, a tak ich mohol používať podľa vlastného uváženia. A to často znamenalo mnoho krutostí. Ani stredovek však nebol jednoplošný v prístupe k zvieratám. Ako príklad uvediem legendu sv. Františka z Assisi. Podľa nej tento svätec prehovoril krvilačného vlka z Gubbia, aby už ďalej neubližoval obyvateľom mesta. Odviedol preto vlka do mesta a v spore s mešťanmi rokoval s ním ako rovnocenným. Vzájomnú dohodu mešťanov a vlka spečatili obojstrannou prísahou. Vlk teda v tomto príbehu po zásahu svätca vystupuje ako partner ľudí, nie ako tvor podriadený.

Stredovek teda – podľa vzoru antiky – používal na liečenie rôzne látky zvieracieho pôvodu. Napríklad u Dioskurida, pôvodom gréckeho lekára – chirurga – za vlády cisára Neróna, sa bylinné, zvieracie a minerálne liečebné postupy vyskytujú v pomere 8 : 1 : 1. Paleta zvieracích liečiv bola naozaj pestrá: počnúc mäsom, zubami, tukom po kožu a exkrementy zvierat.

Frantisek z Assisi

Zdravý rozum a skúsenosti pod rúškom tajomna

Niektoré liečebné metódy boli vskutku beštiálne – na rany sa napríklad prikladali ešte teplé časti roztrhaného tela zvieraťa a podobne. Iné boli magické a ďalšie často psychologické.

Už aj v staroveku a stredoveku si však uvedomovali napríklad priaznivý vplyv psej prítomnosti na dušu človeka. Psov využívali na diagnostiku, verili, že vedia vyňuchať, vycítiť choroby človeka.

Poznali priaznivý vplyv zvieracích slín na niektoré rany, o ktorom hovorilo aj Lukášovo evanjelium v príbehu o boháčovi a Lazarovi (Lk 16, 19-21.). „…akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy.“ Realitu Ježišových slov potvrdzuje aj súčasná veda, Peter Bystrický napríklad uvádza, že „sliny, zvlášť psie, obsahujú antibakteriálny enzým lyzozým, ktorý narúša bunkovú stenu niektorých baktérií, a majú tak určitý baktericidný a antiseptický účinok“. Napríklad aj taká pavučina, ktorú ľudové liečiteľstvo dlhé storočia používalo na ošetrenie rán a radí ju používať aj svätá Hildegard, sa v súčasnosti ukazuje ako materiál, ktorý urýchľuje hojenie a prispieva dokonca k regenerácii nervových dráh ako vodidlo smeru ich rastu.

Stredovekí liečitelia sa často opierali o veľmi logické zistenia, ktoré však zabalili do potrebnej dávky mystéria. Ak mal človek napríklad ťažkosti s trávením, časť jedla mal dať čiernemu psovi. Ak jedlo pes zožral, chorému sa čoskoro uľavilo, čo je absolútne logické – chorý jedol menej, a preto sa uľavilo jeho žalúdku. Navyše, ak ani pes nechcel jesť jedlo človeka, tak tu mohla byť iná chyba – buď pokazené, alebo otrávené jedlo, chtivý a nedočkavý dedič alebo vydajachtivá manželka.

Pokračovanie článku už čoskoro!

Zdroje: Ed. Daniela Dvořákova a kol.: Človek a svet zvierat v stredoveku