Začítajte sa do novinky: Sebastian Bergman opäť v akcii!

0
1395

V roku 2010 debutovali Hjorth a Rosenfeldt prvým spoločným románom Temné tajomstvá. O rok neskôr vyšlo pokračovanie tejto knihy s názvom Učeň. Obidva romány sa stali bestsellermi vo viacerých krajinách a našli si desaťtisíce fanúšikov aj na Slovensku. Najmä netradičný policajný psychológ Sebastian Bergman. Prečítajte si o ňom článok Sviniar, ktorého si obľúbite.


Tip redakcie: Čo o slzách ešte neviete? Ich nedostatok spôsobuje syndróm suchého oka


Sebastian Bergman prichádza s novým príbehomhrob v horách -prebal CMYK sk

A teraz je tu tretia kniha, opäť vynikajúci švédsky triler Hrob v horách. Pátranie kriminálneho psychológa Sebastiana Bergmana a jeho kolegov z kriminálky Riksmord zavedie do hôr na severe Švédska. Nájdené pozostatky spočiatku nevyzerajú ako prípad pre vraždárov, no čoskoro sa všetko zmení. A zrazu je z toho masová vražda s nejasným motívom…

Mal to byť celkom obyčajný, hoci trocha náročný výlet do hôr, ale kamarátky Karin a Maria boli na takéto túry pripravené. No tentoraz akoby sa proti nim všetko spolčilo, najprv sa vydali zlým smerom, potom sa spustil prudký dážď a pridal sa aj nepríjemný studený vietor. A to bolo do cieľa ešte veľmi ďaleko. Vtom sa Karin nebezpečne pošmykne a rúti sa dolu svahom. Ešteže sa má čoho zachytiť – bože, ale veď to nie je konár, ani palica, ona sa drží ľudskej kosti!

Privolaná polícia na mieste činu nájde nie jedno, ale hneď šesť zakopaných tiel, lepšie povedané šesť kostier, z ktorých dve určite patrili deťom. Dve dospelé osoby sa im podarí identifikovať, no identita zvyšných štyroch zostáva záhadou. A keď si vyšetrovatelia už myslia, že našli odpoveď, vynárajú sa ďalšie otázky. Stopy nikam nevedú a vyšetrovanie sa dostáva do slepej uličky.

Sebastian Bergman, ktorý je súčasťou vyšetrovacieho tímu, využíva túto situáciu aj na to, aby unikol svojej expriateľke a strávil istý čas so svojou dcérou policajtkou Vanjou. Lenže na oživenie ich vzťahu je už asi neskoro. A navyše čoskoro zistí, že do prípadu je zapojený viac, ako by sám chcel…

Vypočujte si AUDIO úryvok

Začítajte sa do novinky Hrob v horách:

Dnes sa volala Patricia.
Patricia Welltonová.
Nové miesto, nová identita.
Na začiatku jej kariéry, teda naozaj veľmi dávno, bolo pre ňu najnáročnejšie zareagovať, keď ju recepčná v hoteli alebo šofér taxíka oslovili falošným menom. To však bolo vtedy. Dnes si osvojila novú identitu hneď, ako jej ju pridelili. Dosiaľ ju počas cesty oslovila falošným menom iba jedna osoba, majiteľ požičovne áut v Östersunde. Vyšiel von z kancelárie, aby jej oznámil, že vozidlo, ktoré si zarezervovala cez internet, je upratané a pripravené na cestu.
Pristála načas, krátko po piatej v stredu podvečer a do centra Štokholmu sa zviezla letiskovým rýchlovlakom Arlandaexpressen. Bola to jej prvá návšteva švédskeho hlavného mesta, no svoj prvý deň v tomto meste obmedzila iba na reštauráciu, kde si dopriala skorú a celkom nudnú večeru. Tesne pred deviatou hodinou večer nastúpila na nočný vlak smerujúci do Östersundu. Zarezervovala si celé jedno kupé výhradne pre seba. Nebolo to preto, lebo si myslela, že by ju dolapili. Bolo jej jedno, koľko ľudí by mohlo na jej existenciu upozorniť políciu či príslušné úrady. Nie, bolo to jednoducho preto, lebo neznášala už len pomyslenie na to, že by sa o spánok či o kupé delila s neznámymi ľuďmi. Vždy to tak bolo. Nezdieľala izbu ani so svojimi spoluhráčkami z volejbalu, keď cestovali na turnaje. Spávala oddelená od skupiny aj na základni či počas výcviku v teréne, keď si všetci ustlali na zemi pod holým nebom, a tento zvyk dodržiavala aj počas misií.

Len čo sa vlak pohol zo stanice, pobrala sa smerom k reštauračnému vozňu, kúpila si malú fľašku bieleho vína, balíček orieškov a vrátila sa do svojho kupé, aby pokračovala v novej rozčítanej knihe I know what you’re really thinking s trocha nezvyčajným podtitulom Reading Body Language like a Trial Lawyer. Žena, ktorá sa teraz nechala oslovovať menom Patricia Welltonová, si nebola istá, či práve právnici sú šikovní v čítaní reči ľudského tela. Nikdy podobne zručného právnika nestretla, a hoci nebola kniha veľmi poučná, bola krátka a celkom zábavná. Krátko po jednej v noci zhasla lampu a vkĺzla do čistých bielych perín.

O päť hodín neskôr už vystupovala na stanici v Östersunde. Opýtala sa okoloidúcich na cestu k najbližšiemu hotelu, kde si dopriala dlhé výdatné raňajky, a pobrala sa do požičovne áut Avis, aby si vyzdvihla zarezervované auto. Prišla zavčasu, auto práve upratovali a kontrolovali, takže jej zdvorilo ponúkli kávu z automatu, kým jej ho privezú. Nová sivá Toyota Avensis.

Po šestnástich kilometroch dorazila do mestečka Åre. Počas jazdy dodržiavala predpísanú rýchlosť. Pokuty za porušenie predpisov by ju len zbytočne zdržali, ale nič na svete by jej nezabránilo v tom, aby uskutočnila svoj plán. Zistila, že švédska polícia pravdepodobne nebola vyškolená alebo jednoducho nebola zvyknutá prehľadávať auto v prípade, že sa vodič dopustil ľahšieho priestupku. A nič by neokorenilo jej misiu viac ako policajt, ktorý by pri náhodnej prehliadke zistil, že je ozbrojená. Oprávnenie na nosenie zbrane vo Švédsku, prirodzene, nemala. Ak by našli jej Berettu M9, začali by ju pravdepodobne vyšetrovať, a to by ich priviedlo k zisteniu, že Patricia Welltonová dovčera neexistovala. Pribrzdila, keď autom míňala zelené zábrany, a blížila sa do dedinky na konci cesty zvažujúcej sa k moru.

Dopriala si krátku prechádzku, vošla do náhodne zvolenej reštaurácie a objednala si panini s kolou light. Vychutnávala občerstvenie a študovala mapu. Do cieľa cesty jej zostávalo deväť kilometrov jazdy po E14, kde neskôr odbočí z cesty a odstaví auto. Ďalej sú to len nejaké tri kilometre behu. Skontrolovala čas na hodinkách. Ak jej cesta do cieľa potrvá zhruba tri hodiny, ďalšiu hodinu bude potrebovať na zahladenie všetkých stôp, dve hodiny, kým sa vráti k autu a podá hlásenie. Do Trondheimu by tak dorazila načas, stihla let do Osla a späť doma by mohla byť už v piatok.

V Åre pobudla ešte chvíľku, dopriala si menšiu prechádzku, potom nastúpila do auta a pokračovala v jazde smerom na západ. Aj napriek tomu, že ju práca zaviedla do rôznych kútov sveta, podobnú krajinu nikde inde nevidela. Jemne sa vlniace pohoria, stroho vytýčené hranice polí či ligotajúca sa voda bystrín v horských údoliach. Hlavou jej prebleslo, že v tejto oblasti by sa dokázala usadiť. Na odľahlom, tichom mieste s čistým vzduchom by si prenajala chatku, každý deň by chodila na dlhé prechádzky, chytala ryby, v lete by sa tešila z dlhých slnečných dní a jesenné večery by trávila čítaním kníh pri kozube. Možno raz. Pravdepodobne nikdy.

Odbočila z E14 na mieste, kde značka ukazovala doľava k Rundhögenu. Vystúpila z auta, na chrbát si vyložila ruksak a s mapou v ruke sa pustila do behu. O stodvadsaťdva minút neskôr mierne zadýchaná, ale rozhodne nie unavená zastala. Pri behu na dlhé trate vždy šetrila silami, nikdy nebežala naplno. Sadla si na skalu a dopriala si malé dúšky vody, kým sa jej dych znova ustáli. Z batoha vybrala ďalekohľad a pozorne sledovala drevenú chatku asi tristo metrov pred ňou. Bola v cieli svojej cesty. Miesto vyzeralo úplne rovnako ako na fotkách, ktoré jej dodal informátor.

Ak sa nemýlila, chatku postavili niekedy v tridsiatych rokoch, pretože v súčasnosti by nikomu nenapadlo postaviť si domček na úpätí skalnatej hory. Majiteľom bol akýsi vysokopostavený riaditeľ s dobrými konexiami na švédskom kráľovskom dvore, ktorý potreboval odľahlé miestečko na svoje časté poľovnícke výlety. Úprimne povedané, svojou veľkosťou nepripomínala budova dom ani chatku. Aká mohla byť jej rozloha? Osemnásť štvorcových metrov? Možno dvadsať. Drevené brvná namiesto stien, malé okná, miniatúrny komín vytŕčajúci zo strechy pokrytej asfaltovou lepenkou. Dva schodíky vedúce k dverám na kratšej strane domčeka. Približne desať metrov odtiaľ sa nachádzali dve menšie búdky – jedna s dvierkami, pravdepodobne latrína, a druhá bez dvierok, zrejme úschovňa dreva, súdiac podľa sekery zaťatej do pňa.

V zelenom poraste pri dome zaregistrovala pohyb. Bol tam. Schovala ďalekohľad do batoha a vybrala z neho svoju berettu. Nacvičeným pohybom pripevnila na hlaveň zbrane tlmič. Vstala a zbraň ukryla do špeciálneho vrecka na bunde. Batoh si vyložila na chrbát a pustila sa smerom k domčeku. Párkrát sa obzrela a skúmala krajinu za sebou, hľadajúc náznak akéhokoľvek pohybu. Domček stál v neobývanej oblasti, ale neďaleko známej turistickej trasy. Bol však koniec októbra, preto sa to tu nehmýrilo turistami.

Po päťdesiatich metroch vybrala zbraň z vrecka a držala ju v ruke voľne spustenej po boku. Do úvahy pripadali dva možné scenáre. Odistiť zbraň a vystreliť, keď vyjde z domu, alebo sa vkradnúť dnu za predpokladu, že je odomknuté, a prekvapiť ho, keď sa vráti zvonka. Po krátkej úvahe sa rozhodla pre prvú možnosť. Zrazu zastala a o sekundu nato už čupela v tráve. Muž, asi štyridsiatnik, vyšiel von na malú terasu a nehýbal sa.

Bola v nevýhode, pretože cesta k domčeku bola na otvorenom priestranstve a aj najmenší pohyb by upútal jeho pozornosť. To najrozumnejšie, čo mohla v tejto situácii urobiť, bolo zostať nehybne na mieste. Zbraň zovrela v dlani o niečo silnejšie. Ak by ju zbadal, stihla by vystreliť, skôr než by jej unikol. Vzdialenosť medzi nimi bola asi štyridsať metrov. Určite by ho trafila, no takto si to jednoznačne nepredstavovala. Ak by ho len zranila, mohol by sa schovať v domčeku. Netušila, či tam nemá schovanú zbraň. Nie, ak by ju teraz zbadal, všetko by sa len zbytočne skomplikovalo.

Našťastie si ju nevšimol. Zavrel za sebou dvere, zišiel po tých dvoch miniatúrnych schodoch a vydal sa smerom k búdke stojacej napravo od domčeka. Videla, ako uchopil sekeru pevne zaťatú do pňa a pustil sa rúbať drevo.
Pomaly sa zdvihla a nenúteným pohybom sa presunula doprava. Skryla sa za domček, a aj keby sa muž rozhodol prestať rúbať, nezbadal by ju. Vystrela sa a vychutnávala pohľad na nádhernú okolitú krajinu.

Sekera. Mohol by s ňou narobiť problémy? Asi nie. Ak všetko pôjde podľa plánu, nebude ju považovať za hrozbu, nieto na ňu útočiť sekerou. Zastala pri dome, zhlboka sa nadýchla a vydýchla, aby sa skoncentrovala na to, čo príde, a vyšla spoza rohu. Muža jej prítomnosť očividne prekvapila. Zaujímalo ho, kto je, čo robí tu, uprostred horskej oblasti v Jämtlande, a či jej môže byť nejako nápomocný.

Na ničom z toho však nezáležalo. Nerozumela po švédsky a jemu nebolo súdené dozvedieť sa odpoveď na svoje otázky. Pištoľ vydala tlmený zvuk. Mužove pohyby zrazu pripomínali zábery zo spomaleného filmu. Sekera mu vypadla z rúk, nohy sa mu podlomili a jeho osemdesiatkilové telo kleslo tvárou k zemi. Bol namieste mŕtvy, pretože guľka vypálená z pištole mu prevŕtala srdce.

Žena pristúpila k telu, čupla si a namierila hlaveň na mužovu hlavu. Zasiahla ho do ľavého spánku, len tri centimetre od oka. Hoci vedela, že je už po smrti, chcela si byť istá a vypálila ešte jednu guľku. Vložila si berettu do vrecka a rozmýšľala, čo urobí s krvou rozstrieknutou navôkol. Má sa pokúsiť miesto činu trocha vyčistiť, alebo nechať prírodu, nech sa o to sama postará? Aj keby mŕtvy muž niekomu chýbal – čo si bola istá, že bude – a hľadali by ho tu na tomto odľahlom mieste v horách, jeho telo nikdy nenájdu. Krv by len naznačila, že sa mu niečo stalo, nič viac. Pokojne sa môžu báť najhoršieho, podozrenie sa im nikdy nepotvrdí a mŕtvy muž bude pre nich navždy nezvestný.
„Ocko?“
Žena bleskovo vytiahla zbraň a otočila sa. Hlavou jej preletela jediná myšlienka. Deti. O nijakých deťoch predsa nebola reč.

Hrob v horách: http://www.bux.sk/

Sviniar, ktorého si obľúbite: http://lepsiden.sk/

ZANECHAŤ ODPOVEĎ