Tip na výlet: „Prepeličí vrch“ v Paríži

0
1536

Názov štvrte „la Butte aux Cailles“ – „Prepeličí vrch“, („caille“ znamená vo francúžštine „prepelica“) nepochádza však z prepelice, ako si mnohí myslia, ale etymológia názvu tejto cez deň pokojnej a tichej a vo večerných hodinách veselo rušnej štvrte na juhu Paríža je od mena Pierre Caille, ktorý sa v roku 1543 stal jej vlastníkom. V tej dobe bol vlastníkom kopca so zeleňou a stromami, s niekoľkými vodnými mlynmi na rieke Bièvre, ktorá pod kopcom tiekla.

V 19. storočí sa však rieka zmenila na odpadovú zapáchajúcu vodu, znečisťovanú garbiarstvami a farbiarstvami. Dnes, hoci vedie až po stanicu Gare d‘Austerliz, je rieka z hygienických dôvodov zakrytá pod zemou.
Na objavenie tejto štvrte, sťaby dedinky v 13. parížskom okrsku, je najlepšie vystúpiť na zastávke metra Corvisart, prejdite cez bulvár Auguste Blanqui, ulicou Jonas a potom doprava ulicou Cinq-Diamants, ktorá vás zavedie na ulicu la Butte-aux-Cailles.
Do roku 1860 štvrť nepatrila Parížu, ale predmestiu Gentilly. Domy boli tak skromné a chudobné, že ľudia trávili väčšinu času vonku, v kaviarňach a práve tak sa tu vyvinula akoby dedinská súdržná komunita, do takej miery, že ak niekto išiel do inej parížskej štvrte, tak vravel, že “ide do mesta”. Vďaka súdržnosti jej obyvateľov, bola jednou z prvých štvrtí, ktoré povstali v Parížskej komúne.

Paríž prepeličia ulica

Pôvodne boli obyvateľmi štvrte hlavne robotníci a remeselníci, dnes je skôr bohémskou štvrťou, žijú tu, schovaní od hluku rušného Paríža, starší ľudia, ktorí udávajú svojimi pomalými krokmi rytmus štvrte cez deň a zároveň mladá generácia slobodných Parížanov, ktorí do neskorej noci napĺňajú bary a reštaurácie.

Paríž prepeličia ulica

Keďže tu bol kedysi vápencový kameňolom, pôda je dosť krehká a preto sa nemohla využiť na výstavbu moderných vysokých budov. A tak tu zostali sympatické drobné, maximálne trojposchodové domky, jablone, úzke kľukaté uličky, ktoré vás dovedú na najvyšší bod štvrte – námestie „La place de la Butte aux Cailles“.

Paríž prepeličia ulica

Na námestí Paul Verlaine si treba všimnúť dve rarity – 600 metrov hlbokú artézsku studňu, zdroj kvalitnej pitnej vody, kde aj dnes každodenne si chodia Parížania s džbánmi a fľašami po vodu. Druhou kuriozitou je bazén v budove z červených tehál, postavený v roku 1924, ktorý tiež využíva vodu zo zdroja studne.

Paríž prepeličia ulica

Jednou z ulíc schádzajúcou z vrchu Butte aux Cailles je ulica rue Daviel, kde domy z roku 1912 na čísle 10 sú vďaka svojej architektúre nazvané aj malé Alsasko.

Pred obedom, cez pracovný deň je štvrť balzamom na dušu veľkomesta. O 11 hodine majitelia početných kaviarní a reštaurácií vyťahujú stoličky von na chodníky, ktoré sa v čase obeda a večer stávajú terasami, prestierajú stoly, pred otvorením o 12 hodine majiteľka drobnej „crêperie“ – palacinkárne sedí vonku na terase a lúšti krížovku, starenky sa pomaly ťahajú s nákupnými taškami na kolieskach. Albánec mi v kaviarni servíruje moju predobedné kapučíno. Kaviareň je ešte prázdna, len za vedľajším stolom sedí staršia dáma, asi po polhodine prichádza svižným krokom mladý muž, asi tridsiatnik, pravdepodobne syn. Tak to už býva, starí ľudia čakajú, mladí meškajú, mladí čas naháňajú, starší ho už dohonili, alebo čas dohonil ich. Syn letmo pobozká matku na líce, roztržito si prisadá, spolu sedia pri káve, väčšinu času mlčia. Veď stretnutia sú o tom, byť spolu, rozprávať sa dá aj cez telefón.

Paríž prepeličia ulica

Kompletná bohatá galéria je na facebookovských stránkach: http://facebook.com/Zaujimavosti
Pripravila Maria Dopjerova-Danthine, autorka knihy Paríž – moja láska, môj život.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ