Turisti cestujúci po Slovensku sa opakovane stretávajú s problémom dohovoriť sa na Slovensku po slovensky najmä na južnom Slovensku. Stačí pritom malá obec niekde pri Dunaji s náhlou potrebou kúpiť si niečo v obchode a môžete sa ocitnúť v krajine neznáma, kde bude musieť pomôcť gestikulácia prstov, rúk a tváre, ak vám rovno nenapadne nazvať tovar podľa ich značky. Z rôzne starých krátkych zápiskov, ktoré neboli doteraz vydané len z opatrnosti, si dovoľujem zostaviť rebríček 5 tých najvtipnejších, zároveň najsmutnejších prípadov zúfalosti, ktoré sú zažité na vlastnej, alebo blízkej koži.
Diakovce (2003)
Malá predajňa so staršou pani predavačkou a Róbert, ktorý zabudol na pár zásob cestou na kúpalisko, si pýta: „Prosím Vás, nejakú obyčajnú pašteku, klasickú Majku, máte prosím?“
Pani odpovedá: „Móme, paštéte móme.“ Nastalo chvíľu prázdne ticho a skúsil to znovu. „A môžem poprosiť ak máte tie väčšie, aspoň 5?“ na čo nedostal nič, len pani zúfalo pozerala a niečo povedala po maďarsky so zakrútením hlasu, z čoho bolo chápať otázku s otáznikom na konci. Nepomohla angličtina a tak skúsil ukazovanie prstom. Májku našiel, navigoval pani predavačku a po naozaj trápnej chvíli, počas ktorej do predajne vošiel niekto ďalší, opäť po maďarsky hovoriaci, si nepomohol so žiadnym svetovým jazykom a dokonca ani rodným národným a vlastným.
Dunajská Streda (2010)
Veľké nákupné stredisko a predavačka pri pokladni v Tescu pri blokovaní potravín. Hoci sme pozdravili po slovensky, dostali sme odpoveď „Jó napót!“ akoby urazeným tónom, že sme si dovolili pozdraviť v slovenčine. Neodradilo nás to a pri kúpe nejakého pečiva sa nás opäť pýta niečo v maďarčine. Priateľka vtedy povedala, že ide o višňové pečivo v nejakej akcii. Pani predavačka opäť niečo povedala po maďarsky, čomu sme nemohli rozumieť. Po nablokovaní malého nákupu nakoniec vyhlásila konečnú sumu a samozrejme ako inak v maďarčine bez slovka slovenského. Už sme vtedy vyskočili obaja, nech nám povie koľko, pričom ukázala kyslo prstom na monitor, kde bola jasne zobrazená suma. Zaplatili sme, trochu zanadávali, ale s pani predavačkou, pripomínajúcou večne naštvanú mačičkovú pani, to ani nepohlo. Rozmýšľali sme, že skočíme na informácie informovať zamestnancov, že sme mali problém sa dohovoriť po slovensky, no dlhý rad a tiež jazyk, v ktorom komunikovali na informáciách nás presvedčili, že to nemá cenu.
Senec (2011)
Túlam sa pešibusom po Senci a hoci ma autobus vysadil na autobusovej stanici, nemôžem akosi nájsť koľaje a železničnú stanicu. Pýtam sa preto okoloidúcej možno 70 ročnej pani, kde by som mohol nájsť železničnú stanicu. Udrela ma pohľadom, akoby som mal na hlave hypnotizujúci kruh a vyšlo z nej len 5 maďarských slov. „Viete po slovensky?“ nerozumela a ďalej pozerala s chuťou niečo povedať. „Prepáčte, nič, ničevo, sorry, entschuldigen, báj báj…“ a opustil som ju. Po ceste do centra, kde budú istotne cedule som plánoval nájsť nejakú tabuľu. Spýtal som sa však v malej predajni na smer k železničnej stanici, kde mi opäť nevedela pani povedať, čo potrebujem. Až pri použití niekoľkých nemeckých slovíčok a napodobnením húkacieho vlaku s prechádzaním „tudu tudu tudu tudu“ po koľajniciach som dostal smer a 2 názvy ulíc v slovenčine! Hurá!
Dunajská Streda (2011)
V malých potravinách v centre Dunajskej Stredy sa pred rokom v lete zastavil Michal z Považskej Bystrice hľadajúc nejakú bagetu a niečo rýchle na pitie. Na jednej z púmp v obci neďaleko Nových Zámkov na neho hovorili po maďarsky a keď nevidel žiadnu bagetu vystavenú, šiel radšej s rozlúčkou „čau“ ktorej mohli rozumieť preč. Práve v Dunajskej Strede v centre zaparkoval, stihol stretnúť policajta, s ktorým prebral pár informácií bez nejakého problému a odbehol do neďalekej predajne potravín. Tam našiel asi 5 žien, no ani jedna nevyzerala ako predavačka. Zobral do ruky balenú bagetu, nejaké tyčinky a postavil sa k pokladni. Pristúpila k nemu pani, ktorá pozdravila a hneď sa ho aj začala niečo pýtať a načiahla k bagete v jeho rukách svoju ruku. Ani slovo však nepadlo v slovenčine. Povedal jej, že nerozumie čo sa pýta, ale že chce len toto, čo má v rukách. Pani, ktorá vtedy už sedela za pokladňou sa pozrela na Michala s nejakým zamrmlaním popod nos, chvíľu čakala, opäť niečo povedala, zrejme nejakú otázku a odišla dozadu podľa reči a kroku zrejme po niekoho. Vtedy dostal Michal strach, lebo netušil, čo povedal zlé, či vôbec niečo spravil, porušil nejakú zvyklosť a prečo toto zvláštne chovanie. Po chvíli prišla iná pani, ktorá už Michalovi rozumela. On sám jej povedal, že nechcel nič, len to čo má v ruke, takže nebolo nutné volať pomoc s prekladom.
Komárno (2012)
Kaufland na začiatku Komárna doteraz vždy potešil tým, že na slovenský pozdrav dostaneme slovenské odzdravenie a slovenskú odpoveď. Sklamala trochu návšteva z pred niekoľkých mesiacov, kedy sme si kupovali opäť pečivo, nejakú zeleninu a prišli k pokladni, kde sme pozdravili ako prví a po slovensky. Pani predavačka nám odpovedala „Jó napót“, pritom sme boli zaneprázdnení vykladaním vecí z košíka a nevideli, komu to hovorí. Spýtal sa teda kolega „Prosím, hovorili ste niečo?“ na čo dostal odpoveď jednoduchú, len nie po slovensky. „Ígen, jó napót!“. Nedalo mi to a tak som sa jej v tom momente spýtal „Jáj, a to je kto? Lebo toho Napóta ja osobne nepoznám!“. Pani sa zatvárila neurčene, ale aspoň pokračovala už len v trochu pokrivenej, ale hlavne že vôbec v slovenčine.
Článok nie je žiadnou urážkou, je len postrehom piatich zábavných situácií, ktoré sa nám, alebo známym na južnom Slovensku stali a svojim spôsobom pobavili.
