Rakúsko, s ktorým zdieľame hranicu a každý víkend či sviatok láka pozornosť slovenských turistov a milovníkov nakupovania, sa teší v jeho alpskej časti záujmu najmä v zimnej sezóne medzi lyžiarmi. Kvalita rakúskych ciest ho predurčuje aj ako tranzitnú krajinu pri ceste k Stredozemnému moru, ale mnohých upúta aj vlastnými krásami, či už kultúrnymi, alebo prírodnými. Všade tam kde sú turisti sú často aj fotoaparáty. Kým Slovák ešte nedosahuje mieru stlačení spúšte ako turisti z Ázie, v povinnej výbave nejaký ten fotoaparát má pripravený. Či už do rodinného albumu, alebo skrátka len na Facebook, nemať fotografiu je skôr rarita. Problém môže nastať vtedy, ak si mienite zvečniť aj krásnu dedinku a urobiť si pár snímkov. To, že fotografovať vojenské a policajné objekty, strategické body a elektrárne, netreba pripomínať. V dedinke Gaming neďaleko Álp a nepochybne aj v mnohých ďalších môže byť však fotograf turista v akcii braný ako zlo.
Zvláštna skúsenosť z rakúskej dedinky
„Dedinka s pekným udržiavaným centrom a zaujímavým kláštorom s vlastným pivovarom bola nedávno aj našim cieľom. Pri opúšťaní dedinky na záver alpskej dovolenky som plánoval spraviť zopár záberov na pamiatku. Zaujala scéna vysokého kopca za obcou a efektne prelievajúcej sa masy hustej hmly poza horami. Už tu ma sledovala pani na bicykli, ktorá vystrašene sledovala upravovanie snímky a opakované mierenie objektívu na kopec.“ Spomína na nedávnu skúsenosť cestovateľ Maťo. „Po prejdení k miestnemu stĺpu hanby, kde sa nachádza niekoľko vytesaných pamätných rokov, pri miestnom múzeu pani na bicykli zastavila vozidlo z ktorého vystúpil starší pán a s rozhorčenými otázkami sa vyrútil na mňa s tým, že chce vedieť čo tu robím a čo chcem. Vzhľadom na slabé znalosti nemčiny sme sa neporozprávali a tak nástojčivo zrejme žiadal, aby som ho zaviedol k autu alebo do hotela. Videl niekoľko českých a slovenských áut a ukazoval na ne zrejme s otázkou, ktoré je naše. Pre jeho pokoj som mu teda potvrdil hneď prvé z kraja na čo následne pán vytiahol papier s perom a rozhorčene a dlho zapisoval číslo a popis vozidla. Táto situácia trochu odradila vôbec fotografovať a aj tých pár snímkov mohlo zostať poslednými. Za múzeum sa nachádzala budova polície, čomu som sa radšej vyhol a prešiel k zaujímavému barometru a miestnemu potôčiku. Namieril som fotoaparát do upraveného jarčeka miestneho potoka a urobil si snímku mostíka nad vodou. Zozadu sa v tej chvíli ku mne prirútila neznáma pani v čiernom s malým fotoaparátom a o dušu si ma fotografovala. So zvláštnym úsmevom a slovami „keine problem“ si ma fotila tak aby stihla snímku tváre, no ak som jej chcel opätovať fotografickú službu, utiekla. Napriek nevyzeraniu ako špión či terorista som si tak pripadal. Ďalší pohľad staršej pani pri potoku, ktorá mala výraz akoby išla volať políciu, ma nakoniec utvrdil v tom, že už ani jedna snímka a žiaden kláštor s pivovarom. Ideme domov.“ Priblížil nepríjemnú skúsenosť a nepríjemné pocity s miestnymi obyvateľmi. Podľa Maťa môže ísť o nezvyk miestnych obyvateľov vidieť turistov si fotografovať miesta, ktoré však namierenie objektívu samé vyžadujú ak sú na každej snímke aj iných turistov z obce.
Oslovili sme mestečko emailom v inej osobe so žiadosťou o informácie, či došlo alebo mohlo dôjsť pri fotografovaní o porušenia nejakého pravidla, či zákona mestečka, ktorý by zakazoval fotografovať hory, stĺp hanby, alebo potok. Na našu otázku a ani na otázku, či bolo toto konanie akokoľvek nesprávne, sme žiaľ za niekoľko mesiacov nedostali žiadnu odpoveď. Chceli sme tak dať priestor na vysvetlenie, ako aj odpoveď na otázku čo sa vlastne stalo. Vzhľadom na veľmi podobnú skúsenosť z rovnakej lokality príliš neodporúčame fotografovať si nejakú zaujímavú dedinku, pokiaľ si do záberu nepostavíte usmievajúcu rodinku. Môžete si totiž pripadať pri výsluchoch veľmi nepríjemne, takmer ako špióni.
