Ako, kedy a prečo k menám vznikali priezviská?

0
9854

Dievča premýšľa čo ako prečoPriezvisko vzniklo ako rozlišovací prvok. Jeho primárna úloha bola odlíšiť Jana od Jana, Fera od Fera a hlavne umožniť lepšiu identifikáciu ľudí pre úradnú moc, cirkev aj pre ľudí samotných. Kým na Slovensku sme si museli na povinnosť priezvisk ešte počkať, Francúzsko a Britské ostrovy od 10. storočia využívalo a postupne zavádzalo aj povinné používanie priezvisk. Vtedajšia pokročilá úroveň úradných spisov si tak bola istejšia svojou evidenciou, matrikárnymi zápismi a jasné boli aj majetkové práva nie len šľachty, ale aj bežného obyvateľstva. Priezviska pre nich vznikali z prezývok, alebo prívlastkov, ktorými si neraz chceli nalákať rôzne vlastnosti. Stále však nešlo o priezviská, ktoré by dedili potomkovia po svojich rodičoch. Deti tak mohli mať celkom iné mená. O pár storočí nasledovalo Holandsko, Belgicko a Nemecko. V tomto čase sa na Slovensku používalo jedno meno. Pripomínajú nám to aj rôzne legendy, príbehy aj rozprávky. Jano bol skrátka Jano a ak žil v Lehote a cestoval mimo lehotu, bol to skrátka Jano z Lehoty. Zaujímavé však je, že v tomto čase sa v Čechách už objavujú priezviská, najmä medzi majetnejšími, vzdelanejšími, či viac mobilnými ľuďmi.

Synovia zo Škandinávie, Írska a Škótska
Od konca 12. storočia a prevažne v 13. storočí sa najviac začínajú objavovať priezviská aj v Škandinávskych krajinách. Vznikli však z vyjadrenia, kto je koho synom, čím sa vyjadrovala úcta otcovi. V určitom období sa však tieto priezviská ustálili a hoci v minulosti mal každý iné, postupne sa zasekli a zostali nemenné aj pre ďalšie generácie, rovnako tak pre ženy. Celá Škandinávia je dodnes plná priezvisk ako Johanson (syn Johanov), Andersson (syn Andersov), Ericsson (syn Ericsa) a mnoho iných. Son na konci skrátka napovedá, že ide o jedno z pôvodných priezvisk vyjadrujúcich meno otca niektorého z jeho predkov. Syn v Írsku mohol niesť priezvisko s O‘ na začiatku. Íri používajú dodnes aj Mc alebo Mac na začiatku priezviska. Tradičné írske priezviská tak boli a aj dnes sú stále identifikáciou napríklad v USA, že ide o potomka írskych prisťahovalcov. McCornick, O’Riley, O’Neil, MacGyver, McDonald, Macintosh a mnoho iných. Je však dobré spresniť, že aj škótske priezviská nesú Mac a Mc. Do 18. storočia takmer výlučne len Mc a Mac, pričom až neskôr až vďaka migrácií sa v Škótsku taktiež objavujú aj mená s O‘, kedy už boli ustálené a dedili sa z rodičov na deti bez zmeny a bez rozdielu toho ako sa volal otec.

Vikingovia, loď, Škandinávci

15. storočie až 18. storočie u nás
Od 15. storočia sa aj u nás začali objavovať mená zložené z dvoch slov. Prvé krstné meno však nebolo ešte doplnené vždy priezviskom v tom tvare, ako ho poznáme dnes. Nízky počet populácie rástol postupne a tým aj určitá potreba odlíšiť menovcov. Používali sa tvary ako napríklad pre Jozefa z osady nad Klokočovom meno Jozef od Klokočova, prípadne Ján od kováčov, ak sa tam mladík len zaúčal a prezývka mu prischla. V prvom rade je však nutné chápať potrebu vzniku ďalších rozlišovacích mien ako dôsledok neustáleho rastu populácie. Kedysi v dedine stačil jeden Ján a zvyšok dediny sa neraz snažil vyhnúť tomuto menu a teda našli v kalendári iné meno, alebo bolo inšpiráciou meno nejakého svätca, prípadne pomohol s výberom mena pre dieťa miestny farár. Boli obce, kde sa už raz danému menu vyhýbali, o to viac, ak ho niesol naničhodník a dedinský opilec. Rastúca populácia však spôsobila, že mená dochádzali, vymýšľanie aké vidieť dnes (Onur, Kevin, Brajen) neexistovalo, a komplikovaná bola aj identifikácia pre úrady. Aj preto je pochopiteľný krok Jozefa II., ktorý v rámci Rakúsko-Uhorska koncom 18. storočia zaviedol povinné používanie priezviska.

Novinka menom „priezvisko“
Pospolný ľud, ktorý významu priezviska nie vždy rozumel a pokladal mu mimoriadny význam tak ako dnes, prijal povinnosť prideľovania ďalšieho mena rôzne. Pre niekoho bolo ideálnym priezviskom pomenovanie podľa dedinskej nadávky, prezývky zo žatvy, alebo si dali priezvisko podľa činnosti, ktorú vykonávali. Aj preto máme na Slovensku mimoriadne veľa Krajčírov, Kováčov, Tkáčov, Pekárov, Kočišov, Krčmárov, Ševčík, Krčmárikov, Husárov a podobne. Ak však do obce prišiel niekto, kto pochádzal z inej obce, pre celú dedinu bol dlho Peter z Bystrice. Pre neho a jeho rodinu podobne, ako aj pre ľudí priamo v Bystrici (ktorejkoľvek) sa celkom pochopiteľne k menu hodilo Bystrický, Bystričan, a rovnako tak máme na Slovensku aj mnoho priezvisk ako Košický, Priešťanský, Žilinský, Kysucký, Oravský, Lipták, Zvolenský, Breznianský, a pod. Poznáme aj viacero extrémov, ktoré sme si už spomenuli v našom úspešnom článku o zábavných priezviskách. Najčastejším sa však na Slovensku, ba dokonca aj v Chorvátsku, stalo priezvisko Horváth. To znamená v preklade „Chorvát“, čo vlastne dokazuje aj fakt, že v dávnej minulosti sa najmä stredné Slovensko formovalo zo Slovanov, ktorí na naše územie prišli z juhu, zatiaľ čo východné a celkom západné Slovensko bolo formované Slovanmi zo severu a severovýchodu. Vzniklo množstvo priezvisk, ktoré sa časom stali len priezviskami, no vo svojej dobe označovali nástroje, činnosti, či predmety.

Jednoduchou cestou však mali ľudia odrazu lepšie možnosti identifikácie medzi sebou. V obci mohol byť bez väčších ťažkostí Ján a stretávať sa mohol s ďalším Jánom, či pokojne troma. Priezvisko dávalo informáciu aj o rodovej príslušnosti. Rozvetvená rodina a jej povesť bola rozpoznateľná práve podľa mena.