Diabetes je ochorením, ktoré sa vo svete šíri priam epidemicky. Považuje sa za civilizačné ochorenie a na jeho priebeh má značný vplyv aj psychika človeka.
Diabetes je chronickým ochorením pôsobiacim na hladinu cukru v krvi, na ktorú má rozhodujúci vplyv hormón inzulín. Ak je v tele nedostatok inzulínu, alebo jeho účinok nie je dostačujúci, na bunkovej úrovni nastane porucha využitia cukru ako zdroja energie. Bunky hladujú.
V zásade rozlišujeme dva základné druhy cukrovky: diabetes 1. typu a 2. typu. Diabetes 1. typu sa zvyčajne objavuje u detí a mladých ľudí. Pri tomto type pankreas prestane produkovať inzulín a človek je plne závislý od inzulínu dodávaného zvonka – inzulínovými perami či inzulínovou pumpou. Charakterizuje ho teda absolútny nedostatok inzulínu. Diabetes 2. typu je ochorenie, ktoré sa rozvíja postupne a charakterizuje ho znížená reakcia tela na inzulín a/alebo znížená produkcia inzulínu, inak relatívny nedostatok inzulínu. Je liečený tabletkami, v niektorých prípadoch aj inzulínom. (Medzi laikmi prevláda aj nesprávne rozdelenie na „ľahký“ diabetes a na „ťažký“, pričom pod ľahkým ľudia zvyčajne chápu stav na liekoch, pod ťažkým stav na inzulíne.)
Všetky typy diabetu môžu mať vážne komplikácie, ktoré môžu skracovať život, respektíve významne zhoršovať jeho kvalitu. Medzi najvážnejšie a najčastejšie komplikácie patria poškodenie zraku, poruchy obličiek, či tzv. diabetická noha, ktorá môže viesť k amputácii.
Spôsobuje stres diabetes?
Telo a duša tvoria jednotu. Zmena psychických stavov ovplyvňuje náš zdravotný stav a ochorenie tela má dopad na psychiku. Samozrejme, nemožno absolutizovať – duševné faktory nie sú jediné, ktoré majú dopad na ochorenia. Ale môžu mať na nich svoj podiel.
Z tohto hľadiska je diabetes chronickým ochorením, ktoré je možno najužšie späté so psychickým stavom. Funguje ako spojená nádoba – psychický stav človeka vplýva na hladinu cukru v krvi a hladina cukru vplýva na psychiku.
Mnohí diabetici (hlavne u 2. typu, ktorých je viac, v pomere 90 % oproti 1. typu, ktorí tvoria celkovo 10 % pacientov) uvádzajú, že spúšťačom ich ochorenia boli krízové situácie, dlhotrvajúci stres, psychicky náročné obdobie. Za ekvivalent toho možno považovať fakt, že aj pri diabetu 1. typu môžu niektoré stresujúce okolnosti na úrovni tela – vírusové ochorenia, chemikálie a lieky – spustiť autoimúnnu reakciu vedúcu ku vzniku diabetu.
Stres samotný a hlavne zvládnutý však diabetes nezapríčiňuje. Stresujúce situácie k životu patria. Ak na ne dokážeme patrične reagovať a máme čas sa po nich zregenerovať, stres zdravotné riziká neprináša. Ale súvislosť s hladinou cukru určite má. Vedecké štúdie dokázali, že stres u zvierat zvyšuje hladinu krvného cukru, aby telo malo energiu na potrebný útok alebo únik.
Ak sa teda stres stane permanentným a spojí sa s úzkosťou, stane sa faktorom ovplyvňujúcim zdravie. A diabetes do hry vstupuje vtedy, ak máme tendenciu uvoľňovať napätie prejedaním, fajčením, pitím alkoholu. Rovnako aj úzkosť, depresia, hypochondria, znížený záujem o okolitý svet zvyšujú náchylnosť na vznik diabetu. Úzkosť napríklad môže zapríčiniť nespavosť, ktorá často vedie k prejedaniu, k naberaniu hmotnosti a telo prestáva zvládať výrobu inzulínu v potrebnom množstve. Alebo prehnané pracovné, ale aj rodinné nároky môžu spôsobovať nedostatok pohybu, nesprávne stravovacie návyky: človek si volí cestu najmenšieho odporu, ktorou častou býva vynechanie činností pre vlastné zdravie. Riziko vzniku ochorenia zvyšujú aj hormonálne a neurologické vplyvy stresu. Práve v dôsledku zvyšovania pripravenosti tela na útek či únik v prípade stresu znižujú hormóny stresu účinnosť inzulínu. Pri dlhotrvajúcom strese sa však zníženie účinnosti inzulínu stáva permanentným – a to je diabetes.
Stres nevplýva len na vznik, ale aj na priebeh či prežívanie ochorenia. Samotní diabetici možno potvrdia, že pri stavoch vnútorného napätia reagujú na podávané lieky a inzulín inak ako v obdobiach duševnej pohody. Respektíve v záťažových situáciách človek vníma obmedzenia vyplývajúce z ochorenia, napríklad diétu, rozdielne, ako keď je v poriadku. Inak bezproblémové dodržanie diéty môže znamenať v prípade stresujúcej situácie zvýšenú záťaž alebo obmedzenie, voči ktorému sa človek začína búriť. Odmietanie diéty môže poslúžiť aj ako náhrada za to, že vyriešenie stresujúcej situácie nie je v rukách človeka.
Každý človek je jedinečný a jedinečným spôsobom reaguje na situáciu, v ktorej sa nachádza. Práve individuálne predpoklady človeka sú najdôležitejším faktorom, ktoré ovplyvňujú jeho prežívanie diabetu, jeho postoj k situácii, a aj zvládnutie či nezvládnutie manažovania ochorenia. Všeobecne však platí, že čím viac vie človek o svojom stave a ochorení, tým kvalitnejší môže byť jeho život.
A čo rodina?
Ďalšou takmer plne zanedbanou oblasťou pri otázkach duševných faktorov vplývajúcich na diabetes je starostlivosť o rodinných príslušníkov s diabetom. Človeka nemožno vnímať, ani chápať mimo jeho vzťahy, ktoré ho často určujú, definujú, liečia aj ničia.
Od rodinných príslušníkov sa, samozrejme, očakáva, že budú mať pre ochorenie/obmedzenie človeka s diabetom pochopenie, že ho budú akceptovať a chápať v jeho situácii. Pre človeka nemajúceho diabetes je však veľmi ťažké pochopiť isté javy. Prispôsobiť režim stravovania je ten najjednoduchší prvok. Relatívne ľahko sa dá naučiť, čo má miesto v jedálnom lístku, koniec-koncov jedálny lístok aj spôsob života človeka s diabetom sú veľmi zdravé – základnými stavebnými kameňmi sú zjednodušene pravidelnosť, zelenina, kontrola uhlohydrátov, uvedomelosť a pohyb.
Znamená aj vždy byť pripravený na nepredvídateľné situácie, napríklad vždy mať po ruke náhradnú stravu, náhradný inzulín (náhradné pero, kanylu k pumpe, glukózu a podobne), keď ste niekde vonku.
Je ale veľmi ťažké vytvoriť rovnováhu medzi tým, ako sa prispôsobiť chorobe a súčasne nenazerať na človeka s diabetom ako na chorého. Správať sa normálne, nevnímať ho cez jeho obmedzenia a súčasne byť zodpovedný pri životospráve. Pre človeka nediabetika žijúceho vo vzťahu s diabetikom môže byť ťažké dať tomu druhému pocit, že je plnohodnotný (čím je) a pritom ostať citlivý pre jeho „špeciálne“ požiadavky, nálady a nároky a nedať mu pocítiť, že tie sú občas ťažké na zvládnutie. Napríklad také výkyvy nálady spôsobené kolísaním hladiny cukru dokážu byť pri bežnom živote veľmi náročné. Diabetik (právom) môže očakávať, že ako príbuzný pochopíte jeho ťažkosti, rozoznáte jeho príznaky bez toho, že by ich mal sám pomenovať, lebo aj pre neho môže byť ťažké priznať sa k nim, niekedy aj rozpoznať. Lenže nediabetik tieto veci môže prehliadať a môže vnímať toho druhého ako podráždeného, neprispôsobivého a depresívneho bez toho, že by si uvedomoval, že je to vplyv choroby. Pri takýchto situáciách znamená veľkú pomoc, ak si rodiny dokážu nájsť ľudí, ktorí zápasia s podobnými problémami. Zdieľanie a vzájomná podpora môžu priniesť úľavu, väčšiu mieru pochopenia a aj zníženie stresu. A možno aj lepšie glykémie.
