Z Tatier Jožo Kubáni: Chcel opísať to, čo na obrazovkách nevidno: nervy, zábavu i smútok

0
630
Z Tatier Jožo Kubáni: Chcel opísať to, čo na obrazovkách nevidno: nervy, zábavu i smútok
Ohodnoť článok

Reportér Jozef Kubáni napísal knižku o svojej práci v spravodajstve TV JOJ. Je to len krátky výsek z množstva hodín v teréne, v horách, nad nimi aj pod nimi.

V knihe Z Tatier Jožo Kubáni nájdete plno mien ľudí, ktorí ho v horách a o horách veľa naučili a sú preňho celebritami. Ak sa pri čítaní sem-tam zasmejete a občas zamyslíte, cieľ bude splnený a autor spokojný.

Kniha pre milovníkov prírody, Tatier, turistiky.
„Ani som neveril, že túto knižku dopíšem. Bolo to oveľa ťažšie, ako som si myslel. Nie som spisovateľ a asi ani nikdy nebudem, ale mal som pocit, že by bolo dobré trochu obšírnejšie ukázať prácu reportéra pôsobiaceho v horách,“ tvrdí Jožo Kubáni.

Ako dodáva, nenapísal ani zďaleka všetko, to by unudilo asi aj jeho. Knižku Z Tatier Jožo Kubáni aj v dobrej viere, že možno prilákajú ľudí do kopcov – a je úplne jedno do ktorých – a že v nich nájdeme to, čo sa tam podarilo nájsť jemu: krásu a pokoj. „Ak sklamem tých, čo čakajú nejaké pikantnosti, klebietky a pohľad do súkromia, mrzí ma to, ale pre toto som knižku nepísal.“

Jozef Kubáni sa narodil v Čadci a s bratmi vyrastal v Skalitom. Mama učiteľka ho priviedla k literatúre, stal sa fanatickým čitateľom. S otcom zasa veľmi často chodili do lesa. K prác i v televízii prvý raz pričuchol v žilinskej TV Sever. Neskôr pracoval v rádiách Twist, Expres a Český rozhlas. Rozhodujúca bola pozícia v Rádiu Tatry v Poprade a v TV Tatry, ktorá sa neskôr stala súčasťou TV Global. Z tej vznikla jeho domovská televízia JOJ. Štyrikrát získal cenu OTO.

Začítajte sa do knižky Z Tatier Jožo Kubáni:

NECH ŽIJÚ SVIŠTE

„Visím na lane.“ To boli prvé slová, ktoré som počul od chlapíka menom Pavel Ballo. Bolo to dávno a náš rozhovor do rádia prebiehal cez telefón. Hneď ako Paľo spomenul lano a skaly, stal sa pre mňa hrdinom. Tak som vnímal všetkých, ktorí viseli, liezli, zlaňovali a vôbec robili veci, čo sa na lane v horách dajú robiť. Tento pri tom dokázal ešte aj telefonovať, takže bol vlastne superhrdina.
Keď som sa s Paľom neskôr stretol, vyzeral ako všetko možné, len nie superman. Bol nižší, vlasy mu už odviali víchrice, nemal žiadne svaly. Ale niečo ako superschopnosti mal. Vedel nakaziť druhých obrovským nadšením pre kopce. Dokázal presvedčiť mňa, aby som do tých hôr vôbec šiel. Šlo to pomaly. Najskôr sme robili – z jeho obrázkov – len reportáže o svišťoch, kamzíkoch a podobnej tatranskej bande chránenej zákonom. To „bande“ berte ako priateľské pomenovanie. Naozaj som začínal mať k tým chlpáčom, skákačom a pískačom čoraz vrelší vzťah. Paľo sa nimi zaoberal profesionálne ako pracovník Múzea ochrany prírody a neskôr Správy Tatranského národného parku v Liptovskom Mikuláši. Možno by si zaslúžil aj označenie „fanatik“. Ale nie taký, ktorý ľuďom niečo vnucuje. Paľo kašľal a kašle na nejaké profity. Dňom i nocou, v slnečnej páľave i vo víchriciach sa túlal po žľaboch Západných Tatier s GPS v ruke a zameriaval jednu svištiu noru za druhou. On svište filmuje, fotí, prednáša o nich. Občas sa mi zdá, že mu začínajú rásť predné svištie zuby. Úplne úžasné na ňom je, ako berie svoje výkony v teréne. Iný by hovoril o drine, nasadení života a neviem čom ešte, ale tento chlapík z Liptova sa len smeje – a najmä sám zo seba. Vždy som pri ňom v rozpakoch. Doteraz neviem, či ma berie vážne, alebo si zo mňa uťahuje tak ako zo seba. Krátky dokumentárny film, ktorý o ňom nakrútili, nie náhodou nazvali Mercúň. Aby ste rozumeli, „mercúň“ je liptovský výraz pre svišťa a na Paľa dokonale sedí. Tie malé chlpaté tvory ani netušia, čo všetko pre ne už ten chlap urobil. Bolo dobré, že sa začal zaoberať aj mnou. Aj ja som tvor, trochu chlpatý, a na rozdiel od svišťov presne viem, čo pre mňa Paľo urobil.

Bola jeseň a s Paľom sme sa vybrali do jeho teritória, do Žiarskej doliny – autom. Teraz by som sa za to hanbil, ale vtedy to tak jednoducho bolo a asi aj malo byť. Asi som mal dostať tú prvú „horodávku“ neunavený dlhým pochodom. A dávka zabrala. Bolo v nej všetko: endorfíny, adrenalín, dopamín, a to v nadmernom, priam kritickom množstve. Baníkov, Baranec, Príslop… Tie názvy sa na mňa sypali spolu s krásou jesenných Západných Tatier a odrazu mi bolo jasné, že sa nechcem len pozerať, ochkať, trepať nezmysly o ich nekonečnej kráse, ale že ich chcem zažiť, prípadne aj dostať od nich po papuli. A aj som dostal, a niekedy poriadne, no od tých potvor žulových to človek berie tak akosi inak, povedal by som, že motivačne. Ale to všetko ešte len malo prísť. Vtedy v Žiarskej som hlavne ďakoval Paľovi a on mal obrovskú radosť, že mám radosť, a všetci sme tam mali radosť a takí rozradostení sme sa vrátili do podhorskej reality. Paľo ma z nej však pravidelne vytrhával a čoraz viac sme sa zbližovali. Čo si budeme hovoriť – aj vďaka telke, aj vďaka svišťom.

Veru, od Paľa som chytil „svištitídu“ a mám ju dodnes. Vyliečiť sa nedá a vlastne by som to ani nechcel. Ak ste mali možnosť pozorovať svište, ako sa boxujú prednými packami, naháňajú, pískajú na celú dolinu, nemôžete sa do nich nezamilovať. Dokážem ich pozorovať celé hodiny a nikdy sa pri tom nenudím. No ak chcete mať zážitok kompletný, musíte počuť rozprávanie Paľa Balla. Nadobudnete pocit, že na svete sú najmä svište, potom dlho, dlho nič, potom pár zanedbateľných ľudí a už len vesmír. Asi najradšej mám jarný rituál striehnutia na prvé vyhrabávajúce sa svišteky. Ten ostatný som absolvoval s Paľom na diaľku: on v Žiarskej doline, ja v Mlynickej. Vtedy, v polovici apríla, je zvyčajne ešte sneh. Musíte mať aspoň základné vedomosti o ich zimných norách a kopu, ale naozaj kopu trpezlivosti. Sadnete si a čakáte. Niekedy sa nedočkáte, ale v ten deň sme sa dočkali takmer súčasne. Zrazu sa uprostred bieleho ničoho vynorí čierna bodka. Dlho sa nehýbe. Potom sa z bodky stane čiarka, až napokon vybehne na sneh vychudnutá saláma na štyroch nohách. Svište sú po zime naozaj chudučké a veľmi zraniteľné. Saláma pobehá okolo nory, zalezie a vy viete, že do hôr prišla jar.

Čítajte tiež:

Pri ďalšom pohovore si tieto veci radšej nechajte pre seba

John Grisham, akého ste ešte nečítali

Biely trend v pánskej móde- ako ho nosiť

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ