Knižná novinka: Slovenské povesti o strašidlách

0
459
Knižná novinka: Slovenské povesti o strašidlách
Ohodnoť článok

Naše slovenské povesti majú rovnakú silu ako víno, čo rokmi dozrieva a stúpa na hodnote. Presvedčí vás o tom kniha Slovenské povesti o strašidlách s ilustráciami Svetozára Košického.

Viete o tom, že čertov obraz nad hlavným vchodom do bratislavskej Starej radnice sa nedá zamaľovať, hoci sa o to pokúšal nejeden maliar?
Poznáte príbeh o mníchovi z Blatnického hradu, ktorého lebka so zámkou na spodnej čeľusti je uložená v Národnom múzeu v Budapešti?
A tušíte, že vo Vajnoroch sa stále rodí taká mocná vínna réva, čo porazí draka?

Tieto povesti vám poodhalia rúško dávnej minulosti, osudy bohatých i biednych aj tajomný svet zakliatych panien, bosoriek, vodníkov, čertov a ďalších prízrakov,  čo dodnes strážia poklady v tajných chodbách, štrngocú kľúčmi, za splnu príšerne kvília alebo vám fúknu do tváre mŕtvolný chlad, z ktorého mrazí a vlasy vstávajú dupkom…

Začítajte sa do povesti o odpornom kastelánovi, krásnej dievčine a voňajúcich konvalinkách – z knihy Slovenské povesti o strašidlách:

Pustý hrad

Zrúcanina Pustého hradu leží v lesnatom výbežku Štiavnických vrchov nad sútokom riek Hron a Slatina neďaleko mesta Zvolen. Pred mnohými a mnohými rokmi na kopci vyrástol rozľahlý hrad. Svojou rozlohou sa právom zaraďuje medzi najväčšie hrady v strednej Európe. Nikto presne nevie, kto ho postavil, a dodnes je jeho vznik zahalený rúškom tajomstva. Zažil však aj moc a slávu. Kráľ Belo IV. tu vydával svoju dcéru, lebo široko-ďaleko nebolo krajšieho hradu.
Pustý hrad láka svojou veľkosťou už z diaľky. Skladá sa z Horného a Dolného hradu spojeného rozsiahlymi hradbami.       

Najviac navštevovaný bol vtedy, keď sa v jeho okolí konali poľovačky. A neboli len také hocijaké. Obrovské stáda vysokej zveri mali páni ako na dlani. Trofeje statných jeleňov s mohutnými parohami zdobili dlhočizné chodby a komnaty hradu. Nie náhodou sa tento hrad kedysi nazýval Jelení. Takto ho pomenoval rytier Bors, náruživý poľovník, na počesť skoleného jeleňa. Bojoval so zverom dlhé hodiny a nebyť stromu, ktorý stál medzi ním a jeleňom, bol by tento osemnástorák Borsa usmrtil. Dodnes sa tam objavujú statné jelene, ktoré pripomínajú dávne časy slávnych poľovačiek.

Časté boje a hlavne požiare však hrad zničili, pretože nikde v okolí nebola voda. Po čase hrad spustol a aj preto ho začali nazývať Pustý. V sedemnástom storočí hrad plnil už iba vojenskú funkciu ako obrana mesta Zvolen proti Turkom.

Zaujímavosťou je, že v jeho blízkosti sa voľakedy nachádzala peňazokazecká dielňa, kde vyrábali falošné mince. Do dnešného dňa v okolí Pustého hradu ľudia nachádzajú postriebrené medené pliešky. Tento hrad ukrýval aj naozajstný poklad, ktorý sa pokúšali nájsť rôzni dobrodruhovia. Nik ho však dosiaľ nenašiel. Zjavovalo sa tam niečo, čo každému nahnalo smrteľný strach.

Veľa urodzených pánov sa vystriedalo na hrade. Keď sa kráľ uchýlil na iný hrad, poveril kastelána Zúzora jeho spravovaním.
    „Daj mi naň pozor a nie že budeš týrať mojich poddaných!“ prikazoval mu kráľ, lebo vedel, aký je Zúzor človek. No iného poruke nemal a hrad nechcel nechať napospas lúpežným rytierom, ktorí sa potulovali v jeho okolí.
    „Nebojte sa, Vaša výsosť, budem sa oň starať ako o svoj vlastný,“  uklonil sa Zúzor a vystrúhal hnusný úškľabok. V duchu sa tešil, ako ľahko prišiel k obrovskému hradu.
    „Prídem ťa skontrolovať, a keď zistím, že týraš nevoľníkov, zle bude s tebou!“ prísne sa na neho pozrel kráľ.
    „Môžete sa na mňa spoľahnúť,“ sklonil hlavu Zúzor a duša mu poskočila.
Ďaleko ide kráľ, nedozvie sa, čo sa na hrade deje. Nikto sa neodváži na neho donášať. A bude pánom nad pánov! Na poddaných sa musí tvrdou rukou, inak si začnú príliš dovoľovať.
Nevedel sa dočkať, kým kráľ s celou svojou suitou odíde. A keď už aj posledný kôň z kráľovskej družiny zišiel z jeho dohľadu, pomädlil si ruky.
    „Tak! A teraz sa všetci traste! Každý bude robiť to, čo ja budem chcieť! Aj slobodní rybári. Čo ma po tom, že im kráľ udelil slobodu!“

Slobodní rybári mohli loviť voľne vo vodách Hrona a kráľovi odvádzali iba dane. Všetky ryby si mohli nechať alebo ich predať. Kráľ im povolil postaviť si malé chalúpky pod hradom. Hron v tých časoch oplýval bohatstvom rýb. Žili v ňom jalce, lipne, pstruhy aj stokilové sumce. Na kráľovský stôl sa z Hrona dostali aj obrovské raky. Rybárske remeslo malo zlaté dno a kráľ si uvedomoval ťažké živobytie miestnych rybárov. Preto im právom udelil slobodu. No len čo odišiel a jeho miesto zaujal krutý kastelán, rybári sa presťahovali na iné miesto pozdĺž Hrona, aby Zúzor na nich nemal dosah. Vedel ho rozčertiť už len pohľad na chalúpky nezávislých rybárov. Neustále vykrikoval:
    „Slúžiť mi musia! Aj oni! Všetci!“
Sluha pri ňom stál so zvesenou hlavou a bál sa, aby sprcha zlosti ukrutného kastelána nedopadla nakoniec na neho.
Zúzor pristúpil k oknu, otvoril okenice a nazrel von.
    „Ako to, že všetky chalupy sú akoby vymreté, len z jedného komína sa dymí?“ zvrieskol na sluhu.
    „Ponížene prosím, rybári sa odsťahovali,“ odvetil sluha. Bál sa mu povedať pravdu, že sa Zúzora báli a mali dosť jeho ústrkov a poníženia.
    „A čo je to za chalupu, kde sa dymí? Predsa len tam niekto zostal? Bál sa odísť, čo?“ pohŕdavo sa zaškeril. Páčilo sa mu, že sa ho ostatní boja.
    „Prosím pekne, to je chalupa rybárskeho staršinu.“
    „Ten sa nebojí? Na toho si posvietim! Daj mi osedlať koňa!“ rozkázal sluhovi.
Kastelán bol taký lenivý a tučný, že sa mu nechcelo zísť pešo z hradu do neďalekej chalupy. Na toho starého smelého rybára sa však chcel ísť pozrieť sám. Musí k nemu prísť ako vládca a pozerať sa na neho z konského chrbta! Nech vidí, kto je tu pánom!

Zúzor s pomocou sluhu horko-ťažko vyliezol na koňa a onedlho zastal pred malou rybárskou chalúpkou. Okolo chalupy voňali farebné kvietky, najmä konvalinky boli ako rozsypané koráliky na zelenej tráve. Až sa kastelánovi z tej omamnej vône zatočila hlava.
    „Hej, ty tam, čo tu robíš?“ zrúkol na rybára.
    „Bývam tu, prosím,“ odvetil starý muž, ktorý sedel pred chalupou a díval sa do slnka. Dávno predtým, ako docválal Zúzor až pred jeho obydlie, vedel, že je to dupot ušľachtilého koňa, ktorého môže mať iba pán hradu. No nevstal zo svojej starej ošúchanej stoličky, aby sa mu poklonil.
    „Ty sa ma nebojíš? Vieš, kto som ja?“ spýtal sa ho Zúzor.
    „Nebojím sa. Bojím sa iba zlých ľudí. Ste zlý?“ usmial sa na neho starý rybár.
Na túto otázku kastelán nevedel odpovedať. Zaskočila ho priamosť starca. Na jednej strane ho tešilo, keď sa ho ľudia báli, ale priznať si, že je zlý človek, to nechcel.
    „A čo tu celé dni robíš? Iba takto vonku vysedávaš? Prečo si neodišiel s ostatnými rybármi“ spýtal sa Zúzor.
    „Sedím tu, pán môj, lebo iné robiť nemôžem. Ako ste si všimli, som slepý, a čo už taký nevidomý rybár uloví,“ odvetil.
    „A s kým tu bývaš?“ spýtal sa ho Zúzor.

 

Slovenské povesti: https://www.bux.sk/knihy/290069-slovenske-povesti-o-strasidlach.html

Čítajte tiež:

Vnímajú psy duchov či halucinácie

Patríte aj vy medzi demisexuálov

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ