Kúsok Paríža, skromne, briliantne, s hĺbkou ľudskosti a humoru, ukazujúc na to, čo je v živote dôležité, veľké, farebné. Z kresieb, ktorými sa J.-J. Sempé preslávil, sa k nám dostáva pointa pokory. Človek je „miniscule“ – drobný (avšak drobný v porovnaní s veľkosťou sveta, drobný ako súčasť davov a množstva ľudí) a snáď práve preto ho fascinoval, okrem jeho lásky k Parížu, aj New York.
Príbehy „Petit Nicholas“ (malého Nicholasa) s ilustráciami J.-J.Sempého patria k symbolike detstva Francúzov. Ľudia majú radi spomienky na školské lavice, krátke nohavice, čierne tabuľky na písanie, všetky tie veci, ktoré sú už dávno minulosťou.
Ak poznáte americký týždenník The New Yorker a všimli ste si, že predná strana – obal časopisu je vždy ilustrovaný kreslenými farebnými obrázkami, tak poznáte francúzskeho karikaturistu, pôvodom z mesta Bordeaux, Jeana-Jacquesa Sempého.
Farby a radosť detstva porovnáva so šedosťou a fádnosťou dospelosti, na jeho kresbách tmavé pracovné obleky, či dospelí, stojaci s dáždnikmi v daždi, kontrastujú s farebným oblečením detí a deťmi natešene skákajúcimi v daždi v kalužiach vody.
Od Luxemburských záhrad po Café de Flore, hausmanské budovy, už vyše 50 rokov, Sempé kreslí s láskou a precíznosťou skicy Paríža, dnešného i minulého, z každodenných detailov vytvára celkové fungovanie ľudstva, sarkasticky, ale jemne poukazuje na nezmyselnosť bohatstva, luxusu a prehnaný materializmus.
Začiatky Jean-Jacques Sempého išli cez predavača zubnej pasty, predajcu vín a v roku 1950 sa otvára svet jeho kresieb v tlači. Veľmi rýchlo sa prepracoval do médií ako Paris Match, Punch, l’Express, The New York Times.
Svoju prácu popisuje skromne: „Väčšinou potrebujem 8 dní, aby som našiel myšlienku na kresbu a 8 dní na jej realizáciu. Mojim snom, už 50 rokov, je mať popredu pripravených niekoľko kresieb, ale skutočnosť mi dokazuje, že toho nie som schopný“.
«Od malička som mal rád veci, ktoré vyšli z módy: a práve to bolo zdrojom veľkých radostí v mojom živote. Nie som proti vývoju doby, ale rád by som bol, keby veci boli jednoduchšie a zároveň menej organizované. Mám rád náhodu.
Viete, čo bolo na výstave, okrem samotných ilustrácií, humorných komentárov a myšlienok autora, krásne? Výrazy a reakcie ľudí. Pri Mona Lise v Louvri na tvárach ľudí vidno údiv, obdiv, spokojnosť zo splneného sna. Na výstave J.-J.Sempého sa na tvárach a v mimikách ľudí číta úžas z dôvtipu, spôsobujúceho obdivné krútenie hláv, mení sa mimika tváre a ľudia vyprskujú smiechom pri čítaní vtipných komentárov ku kresbám, či samotnom pohľade na pointu kresby, tak trefne poukazujúcim na neduhy našej doby a ľudstva.
„Ak sa nechám ohúriť aktuálnym dianím, je koniec! Jedného dňa, po tom, ako som v rádiu počul správu o krachu burzy, vyšiel som na ulicu: jednej pani padol na zem chlieb, iná pani jej ho dvihla a dali sa do reči. Bolo to úžasné, taký veľký bol posun medzi tým, čo som práve počul a touto scénou… A práve tieto nekonečné detaily, tieto každodenné peripetie zabezpečujú večnosť“.
Výstava (vstup zdarma) v budove parížskej radnice Hôtel de Ville začala 21.10.2011 a bude trvať do 11.2.2012.
Viac fotografii nájdete v albumoch na facebook stránke – Facebook.com/Zaujimavosti
Pripravila Maria Dopjerova-Danthine, autorka knihy Paríž – moja láska, môj život.
Comments are closed.